KOMÁRNO. Mesto pri sútoku Váhu a Dunaja je právom považované za mesto vôd. A kde je veľa vody, tam sa najmä v minulosti darilo rybám aj ich lovcom.
V každom vedre ryba
Vraj kedysi, keď niekto ponoril vedro do vôd Dunaja, v každom našiel aspoň jednu rybu.
Aj keď toto tvrdenie je akiste poriadne pritiahnuté za vlasy, pravdou zostáva, že v minulých storočiach sa v komárňanských vodách vyskytovalo oveľa viac „nemých živočíchov“ ako dnes.
Rybie trhy bývali každý piatok a tešili sa veľkej pozornosti obyvateľov.
Rybári svoj tovar predávali priamo z člnov, podradnejšie kusy údajne dávali chudobným zadarmo.
Rybári, ktorým toto zamestnanie bolo jediným zdrojom obživy, oddávna cítili potrebu spolčiť sa a kolektívne hájiť svoje záujmy.
Preto už roku 1546 si založili vlastný cech, ktorý – pravda, ku koncu už iba symbolicky – sa zachoval až do ostatných rokov minulého storočia.
Zmeškali ste, zaplaťte!
Kto zatúžil stať sa majstrom rybárskeho cechu, musel mať za sebou tri učňovské a štyri tovarišské roky. Medzi jeho najvážnejšie povinnosti patrilo zúčastňovať sa nedeľných bohoslužieb – kto na to zabudol, musel do cechovej pokladne zaplatiť dve zlatky.
Po zlatke sa vraj istý čas vyberalo aj od toho, kto šťavnate zahrešil. Azda jediným právom člena cechu patrila možnosť zhabať tovar pytliaka – pravda, keby sa takýto človek opovážil objaviť na rybom trhu.
Rok 1920 sa na vodách v okolí Komárna činilo ešte šesťnásť rybárskych majstrov, každý stál na čele päťčlennej skupiny „mokrých lovcov“. Regule lovu určoval hlavný cechmajster. Ryby v zasolenom stave, alebo zamrznuté a obalené ľadom, posielali do prepychových reštaurácií nielen v Československu, ale aj v Rakúsku a Maďarsku.
Posledný z posledných
Posledným komárňanským hlavným cechmajstrom bol Ondrej Czilling. Ako nám svojho času prezradil, túto funkciu – viac-menej už formálnu – zdedil po svojom otcovi, ktorý zomrel roku 1936.
Ujo Czilling od svojich trinástich rokov žil na vode. Život rybára bol síce naoko romantický, no v skutočnosti ťažký, veď ich mešce väčšinou zvonili prázdnotou. Ojoj, často sa domov vracali bez úlovku a smutní.
Samozrejme, vyskytli sa aj veselšie dni. Napríklad keď sa Czillingovej skupine roku 1920 podarilo vytiahnuť 85-kilogramového sumca, alebo o päť rokov neskoršie, keď na jeden záťah zostali v sieti dve tony rybaciny. Vtedy si mohli dožičiť aj litrík vína ozvučený zádumčivými pesničkami.
S jedálnym lístkom si nerobievali veľké starosti. Na raňajky rybacia polievka, na obed rybací paprikáš s chlebom, na večeru vyprážaná ryba. V nedeľu sa doma servírovalo dačo inšie, lebo rybacinu nemohli ani cítiť.
Vylovili aj mamutie zuby
V sieti často zostávali aj „nerybárske veci“. Raz to boli tri mamutie zuby, inokedy stará čižma, či rozlámaná stolička. A najsmutnejšia udalosť? Keď roku 1936 vytiahli z Dunaja mŕtvolu štrnásťročného gymnazistu. Dlho sa potom všetci vyhýbali tomuto miestu.
Rybári sa vyznačovali typickou zádumčivosťou, až chorobnou mlčanlivosťou. A poverčivosťou. Mnohí verili, že keď ráno vykročia z bráničky a prvú stretnú ženu, v ten deň ich naisto čaká nešťastie. Boli aj takí, čo sa hneď vrátili a vykročenie po chvíľke zopakovali.
Odišiel v tichosti
Ujo Czilling sa dožil takmer deväťdesiatky a odišiel z tohto sveta v tichosti. Podobne ako jeho otec aj dedo, aj on sníval o rozprávkovej zlatej rybke, ktorá by mu splnila tri želania. Nič sa mu však zo sna nesplnilo a šťastie od neho stálo ďaleko.
Pred odchodom na večný odpočinok do povolaných rúk odovzdal cechovú truhlicu z roku 1811 s množstvom listín o živote ľudí patriacich k tomuto prastarému remeslu. Odborníci ju zreštaurovali, oživili strieborné písmená na jej povrchu a uložili do komárňanského múzea.
