NOVÉ ZÁMKY. Tento okres – jeden z dvanástich územných celkov župy – zaberal teritórium jej najjužnejšej časti. Nitrianska župa bola rozľahlá, veď siahala od rieky Moravy po Žitavu.
Krátko o okrese dedov
Ako uvádza spomínaná monografia vydaná roku 1898 v Budapešti, tento okres zahŕňal 22 obcí, vrátane Nových Zámkov. Z toho Šurany, Komjatice a Tvrdošovce boli uznané ako veľké usadlosti.
Vo vtedajšom okrese dovedna žilo 28 119 obyvateľov, z toho takmer sedemnásťtisíc ľudí sa hlásilo k slovenskej a vyše desaťtisíc k maďarskej národnosti, Nemcov bolo takmer tisíc. Sídlom okresu boli Šurany, keďže tam sídlil aj hlavný slúžny.
Je do istej miery paradoxné, že blízke Dvory nad Žitavou už nepatrili k Novým Zámkom, ale boli sídlom samostatného okresu v rámci Komárňanskej župy. Podobne ku Komárnu zaradili aj Komoču a Zemné, hoci do Nových Zámkov mali bližšie.
Monografia o dedinách
Objemné, vyše sedemstostranové dielo, si dosť podrobne všíma Šurany, ktoré v tom čase mali 4613 obyvateľov, väčšinou Slovákov. Maďarov v nich žilo skoro tisíc a Nemcov vyše päťsto. Mestečko patrilo k najvýznamnejším priemyselným centrám župy, veď okrem veľkého cukrovaru bol v ňom údajne aj menší závod na spracúvanie cukrovej repy. Kedysi bolo známe aj svojimi mlynmi – preto sa dakedy volali Mlynské Šurany.
O Bánove autor tvrdí, že do nájazdov Turkov bol čisto maďarskou usadlosťou a Slovákov sem prisťahovali až po vyhnaní nepriateľa. Maďarov, čo tu zostali, takmer celkovo poslovenčilo nové národnostné prostredie, takže pri vydaní monografie tvorili iba päť percent z obyvateľstva.
Pri požiari roku 1857 zhorela polovica a pri ďalšom ohni roku 1895 dve tretiny dediny. Bánovčania boli šikovní tesári a tkáči, v ostatnom čase sa mnohí z nich zaoberajú chovom hodvábnika morušového.
Aj Komjatice boli opevnené
O Komjaticiach sa vedelo, že kedysi boli opevneným miestom. Nepatrné zvyšky pevnostných múrov a vodnej priekopy boli viditeľné ešte aj v čase vydania nami sledovanej knihy. V čase jej zrodu mali 3367 obyvateľov (takmer všetci slovenskej národnosti) a dva kostoly – jeden zasvätený sv. Alžbete, druhý sv. Petrovi a Pavlovi.
Ešte spolu s tvorcami monografie nakuknime do Palárikova, ktorého pánom bol veľkostatkár Ľudovít Károlyi. Jemu patril veľkolepý kaštieľ, rozľahlý a krásny park a tiež žrebčín. V kaštieli bolo deväťdesiat veľkopánskych zriadených izieb, nachádzalo sa v ňom veľa rodinných relikvií a umeleckých predmetov, skvostná bola aj knižnica s 1200 zväzkami.
Ku kaštieľu patril „palmový dom“, teda skleník s exotickými rastlinami.
Námestie obce údajne vynikalo čistotou a rúčimi budovami. Bola na ňom aj nemocnica, v ktorej sa o pacientov starali rehoľné sestričky.
Hold sladkej fabrike
V starých časoch zaiste bolo ťažké zhotoviť fotografiu a ešte ťažšie ju umiestniť do vážneho diela. O to viac prekvapuje, že v monografii je až päť snímok zo šurianskeho cukrovaru, nepomerne viac, ako z ktoréhokoľvek priemyselného objektu na území župy. Ľudia teda boli na sladkú fabriku oprávnene pyšní.
Šuriansky cukrovar pracoval od roku 1854. V čase vydania monografie zaberal plochu deväťtisíc štvorcových metrov, čiže skoro jeden hektár, mal dvanásť výrobných objektov a patrilo k nemu dvadsaťpäť bytov pre zamestnancov.
Do tretiny Európy
Parné stroje fabriky mali spoločný výkon 74 konských síl. Ako uvádza kniha, vo fabrike bolo zamestnaných 890 ľudí, z toho tristo žien. Žiaľ, nedozvedeli sme sa, či išlo o zamestnanosť počas kampane, alebo v časoch nárazových prác pri pestovaní cukrovej repy na hospodárstvach. Tak či onak, bol to slušný počet zamestnancov.
Ročná kapacita fabriky predstavovala dvestotisíc metrických centov vyrobeného cukru (jeden metrický cent = sto kilogramov). Cukor zo Šurian poznali po celom Uhorsku, navyše ho exportovali do Bosny, Rakúska, Srbska, Rumunska, Bulharska, Grécka a Turecka, čiže do tretiny Európy.
Po prezentácii takýchto faktov a pri poznaní súčasnosti zostáva nám iba nostalgicky si vzdychnúť: Kde tie dávne časy sú...
