KOMÁRNO. Keďže niekdajšie pôjdy, či pivnice už dávno boli preskúmané zberateľmi, kalendáre z minulosti sú – ako sa moderne hovorieva – úzky profil. Napriek tomu Júliusovi Hralovi sa podarilo zhromaždiť takmer stovku takýchto pamiatkových knižných titulov.
Približujú minulosť
„Ku kalendárom som od mladosti prejavoval úctu, ba hádam aj čosi viac“ – vyznal sa pre naše noviny zberateľ. – „Azda preto, že po dlhé stáročia bývali jediným čítaním a rodinnou relikviou prostých ľudí. Ani to mi neprekáža, že listy týchto útlych knižiek sú obchytané, zašmudlané, zožltnuté.“
Ako ďalej hovorí, pre dnešného človeka je každý starý kalendár naširoko otvoreným oknom do minulosti. Odzrkadľuje radosti aj starosti predkov, ich zvyky a obyčaje. Nájsť originály je dnes už takmer nemožné, preto sa zvyknú odfotografovať prípadne zapísať do počítača.
S topoľom na obálke
Komárno bolo v minulosti jedno z najväčších miest Uhorska s mnohými zvláštnosťami. Medzi ne patrili aj Komárňanské kalendáre vychádzajúce od roku 1705 (možno aj skôr, no staršie ročníky sa nenašli) až do zániku monarchie. Kvôli vojnám a epidémiám často mávali nútené prestávky vo vydávaní, no zakaždým sa našiel človek ochotný prevziať nad nimi tútorstvo.
Komárňanské kalendáre obsahovali naozaj všeličo – od poučných článkov po anekdoty. Mávali modrú obálku, na nej bol ako dominanta vyobrazený mohutný topoľ biely, ktorý až do roku 1936 rástol na Alžbetinom ostrove.
Kalendáre z Komárna boli písané v pokrokovom duchu, články mali uvážlivý obsah a reč zrozumiteľnú aj pre jednoduchého človeka. V časoch vrcholového rozmachu vychádzali v náklade niekoľkodesaťtisíc kusov a boli pokladané za najlepšie kalendáre v celej krajine. Už roku 1881 uverejnili aj prvý inzerát.
Pre svoju obľubu a vysoký dopyt hnevali konkurenciu. Tlačiari na rôznych miestach Uhorska sa ich usilovali napodobniť, proti čomu sa praví vydavatelia bránili vlepovaním zvláštnej známky, alebo vyrazením vlastnej pečiatky do každého výtlačku.
Čosi z múdrosti predkov
Pravda, mnohé z vyslovených myšlienok sa dnešnému čitateľovi javia ako zastarané, naivné, no čosi je aktuálne aj v súčasnosti. Napríklad týchto niekoľko múdrostí:
• Blázon je ten, kto si pre jednu blchu spáli celú perinu.
• Keď prichádza hnev, odchádza rozum.
• Ľudská cnosť je ako olej – kdekoľvek ho vyleješ, vždy nakoniec zostáva plávať na povrchu.
Na veselej strune
Kalendár bez anekdot sa vraj podobal na jedlo bez soli. Záver tohto článku teda okoreňme aspoň jednou z mnohých:
Istá mladá žena zažalovala mládenca od susedov, že ju na jarmoku, pred očami mnohých ľudí, objal a pobozkal. Sudca mu ako trest vymeral dve zlatky, na čo sa mladík ohradil:
Toľko peňazí! Veď som ju len máličko objal a sotva pobozkal.
A sudca na to rozhorčene:
Pokutu si zaslúžiš! Veď keby si ju bol poriadne, chlapsky vyobjímal a dosýta vybozkával, nebola by sa prišla sťažovať.
