GBELCE. Jozef Medveď prežil mladosť v Brezne, nakoniec zakotvil na Štúrovsku. Dlhé roky pôsobil ako strážca prírody v Národnej prírodnej rezervácii Parížske močiare, založil tu občianske združenie Gbelcia crassiceps – Pre pomoc prírode. V roku 2009 dostal cenu ministra životného prostredia SR za mimoriadne výsledky a dlhoročný prínos v starostlivosti o životné prostredie.
Nestal sa výtvarníkom, novinárom ani lesníkom, z každej profesie si však urobil celoživotnú záľubu.
Vo výtvarnej tvorbe sa môže pochváliť viacerými samostatnými výstavami. V roku 2007 mu vyšla prvá zbierka Hviezdy i pramene. Tretiu zbierku pod názvom Piesne potoka Paríž venoval hŕstke čestných rangerov z občianskeho združenia Gbelcia crassiceps – Pre pomoc prírode z Gbeliec.
„Poéziu pokladám – a nie preto, že ju píšem – za špic každej spoločnosti. Čo aký ľadovec je dolu v mori, ale špic patrí poézii. V sedemnástom storočí mali básnici miesto vedľa panovníka, v osemnástom stáli na čele národa, v devätnástom boli na čele politického diania za zlepšenie sveta. V 20. storočí sa poézia dostala do obývačiek. Ale beda spoločnosti, z ktorej sa poézia vytráca,“ povedal nám Jozef Medveď.
O zbierke Piesne potoka Paríž bola mu povedali, že tam vo veršoch počuť kvapkať rosu. Napísal báseň pre vojakov, ktorí zahynuli pri leteckom nešťastí v Hejciach. Preložili ju aj do maďarčiny. „Keď som ju počul recitovať v rádiu, ani som neveril že tak dobre píšem,“ dodal.
Jeho desiata zbierka Denník lásky uzrela svetlo sveta len pred niekoľkými dňami. Ilustrovaná je obrazmi Jozefa Medveďa, na titulnej strane má sedmovú srdcovú desiatku.
Autor jej vznik označil za euforicko-revolučno-pokrokovo-demokraticky- čertovsky dobré obdobie.
Vydal len 50 kusov. Dostať ju možno len u autora alebo v jednom zo štúrovských kníhkupectiev.
