VEĽKÉ LOVCE. Jozef Galbavý z dediny na západnom svahu Hronskej pahorkatiny vďaka svojej ochote a šikovnosti ukázal, ako sa starý dom dá zužitkovať na viaceré účely.
Zachránená rodná postať
„V tejto dnes dobovo zariadenej prednej izbe som po prvý raz uvidel tento svet“ – vysvetľuje dnes 69-ročný dôchodca a dodáva:
„Vtedy v tomto 57 metrov dlhom sedliackom obydlí bývali štyri rodiny pospájané príbuzenskými väzbami. Dvor sme mali spoločný, pre deti ako stvorený na kadejaké čertoviny. Pamätám si, že začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia tu ešte žilo 21 ľudí. Bohatí sme neboli, no veselosti nám nikdy nechýbalo.“
Pred dvoma desaťročiami z príbytku odsťahovali na cintorín aj ostatného obyvateľa. Jozef Galbavý sa vyrovnal s dedičmi a biely dom s modrými doplnkami začal premieňať na dedinské múzeum. Podľa svojho gusta, pre vlastné potešenie. Obnova prišla akurát včas. Prvé múry domu postavili ešte roku 1794, preto mohla budova každú chvíľu spadnúť.
Nezostal sám
Bolo by zrejme nad ľudské sily vyrátať, koľko potu si zotrel z tela, kým dom na Dlhom rade dostal do terajšej rúčej podoby. Najprv bolo treba múry z nepálenej tehly a nabíjanej hliny odizolovať a podmurovať, potom očistiť staré hrady. Dobový nábytok zrekonštruoval alebo doplnil o chýbajúce historické elementy.
Ešte šťastie, že je majster tisícich remesiel, takže vedel si poradiť vari so všetkým. Jeho vytrvalé úsilie si všimli kamaráti aj vedenie obce a často pomáhali, ako vedeli.
„Keď sme videli, ako náš Jožko šikovne napreduje, rozhodli sme sa podať mu pomocnú ruku. Pred piatimi rokmi sme na podporu tohto užitočného počinu založili občianske združenie Ľudový dom. Má 24 členov, tento rok sa k nám pripojili osemnásti vinohradníci – gazdovia. Takáto kolektívna sila už čosi dosiahne...“ – zvýraznila pre naše noviny Alžbeta Pinčeková, pokladníčka tohto občianskeho zoskupenia.
Takto žili a bývali
Prechádzajúc bielym domom získavame obraz o živote starých Veľkolovčanov... Vyčačkaná predná izba, skromnejšia zadná chyža, medzi nimi kuchyňa s otvoreným komínom, konča tejto časti komora – takto to vyzeralo v 19. storočí. Hneď za tým je podobne veľké obydlie, situované už do medzivojnového obdobia 20. storočia. A navyše ďalšia kuchyňa a izba.
Všade je čo pozerať. Lovčania podarovali Jožkovi kusy starého nábytku, garniže, obrazy, obrusy, krčahy, taniere, petrolejové lampy a kadečo inšie, čo iba zavadzalo v moderných štokovcoch.
Medzi exponátmi si majiteľ najviac cení drevenú truhlicu na múku z roku 1908 alebo železný pekáč na výrobu vianočných oblátok z čias, keď ešte v dedine nebola elektrina.
Nemožno vynechať ani hospodárske objekty, ktoré tiež pripomínajú zašlé časy gazdovania. Teda: chlievy, plevinec, maštaľ, včelín, prútený košiar pre ovce, stodola, pivnica. Roľník spred sto rokov by mohol dôjsť, nič by mu tu nechýbalo do hospodárstva.
Nielen múzeum
Vo Veľkých Lovciach si povedali, že každé múzeum iba vtedy naozaj plní svoje poslanie, keď je v ňom život a pohyb ľudí.
Občianske združenie tu preto organizuje podujatia, ktoré najmä mladým pripomínajú časy dávno minulé. Na konci takmer dvesto metrov dlhého dvora vybudovali javisko aj prístrešok pre návštevníkov.
Organizujú tu fašiangové slávnosti s gajdošom, domácu zakáľačku, výstavu veľkonočných kraslíc, vydarené folklórne slávnosti, stretnutie vedenia obce s chalupármi a tohto roku po prvý raz aj vinobranie.
Roky prešli a Jozef Galbavý upne letmý pohľad na zrobené ruky. Je to človek, čo hlboko zasial semienko úcty k predkom.
To semienko naisto dlho bude prinášať úrodu – v prospech ľudí dneška, ale aj tých, ktorí dakedy zavítajú do tejto kopcami ovrúbenej viesky.
