REGIÓN. Niekde boli spomienky veľkolepé, inde iba symbolické. Všade však prevažoval objektívny pohľad ľudí na všetko, čo sa v onom rušnom roku dialo. Iba ojedinele sa ozvali falošné tóny, ktorých pôvodcom bola buď neznalosť, alebo snaha povedať čosi originálne, aj keď ďaleké od vtedajšej skutočnosti.
Od pohromy po znovuzrodenie
Pri spomienkach na zátopu dominovali dve vážne témy. Tou prvou bolo poznanie, že aj keď povodeň mala hrozivé rozmery, nik neprišiel bezprostredne pri nej o to najcennejšie – o ľudský život. Zahynuli síce štyria ľudia, no príčinou ich smrti boli dopravné nehody, resp. vlastné pokúšanie osudu. Podarilo sa zachrániť a do bezpečia dostať rodiny aj z najodľahlejšej samoty, zavše aj proti ich vôli.
Druhým pozitívnym momentom bola nebývalá solidarita celého Československa. Pred polstoročím ešte žilo zopár pamätníkov na rovnako rozsiahlu pohromu roku 1899. Vtedy postihnutým bolo dovolené vlastnú biedu trocha stlmiť žobraním po celej župe. A roku 1965? Spoločnosť pomohla každému, ešte k tomu veľkoryso. Vďaka tomu sa podarilo povodňové rany zaceliť v rekordne krátkom čase. A navyše, hoci v špinavozelenej riave uhynuli tisíce domácich a divých zvierat, nevyskytla sa žiadna epidémia.
“Vševedkovia“ opäť na scéne
Síce ojedinelo, ale ozvali sa aj kaviarenskí mudrci, ktorí všetko vedia a všetkému rozumejú. Podľa nich, tragédií by sa dalo zabrániť, keby...
Pozrime sa na fakty: V Komárňanskom okrese spadlo od marca do júna 1965, teda za štyri mesiace, 515 milimetrov zrážok, čo je 88 percent celoročného normálu.
V Alpách aj v Karpatoch sa tej zimy nazhromaždilo neobyčajne veľa snehu, ba boli z neho aj zásoby neroztopené z prechádzajúcej zimy. Počas májových a júnových horúčav sa z kopcov spustila lavína vody, ktorú Dunaj jednoducho nestačil pohltiť, pričom ho hojne napájali aj jeho prítoky.
Povodňové stavy bývali na Dunaji aj v minulosti, no kritická situácia obyčajne netrvala dlhšie ako dva týždne. Teraz však premočené hrádze museli zátope vzdorovať takmer pol roka, sotva sa teda možno čudovať, že po šiestej záplavovej vlne niekde povolili. Gabčíkovo – neskoršie účinná brzda povodňového náporu – sa vtedy ešte len rodilo v projektových kanceláriách.
Žiadna jazyková bariéra
Istý maďarský týždenník zrazu “objavil“, že v čase povodne sa ozvali aj českí a slovenskí nacionalisti, ktorí keďže s domácimi, rozumej maďarskými postihnutými, sa nedokázali dohovoriť, sa dožadovali zlepšenia výučby slovenčiny v školách. Zostáva pravdou, že počas povodne a obnovy juhu sem prichádzali tisícky vojakov a civilov z druhých regiónov Československa, ktorí maďarčinu neovládali. Napriek tomu žiadne komunikačné problémy sa nevyskytli. Spoločné nešťastie a ochota pomôcť blížnemu odbúravali aj jazykovú bariéru, ľudia boli k sebe tolerantnejší aj ústretovejší ako inokedy.
Vraj kalný prúd proti Maďarom
Nie síce často, no ani nie zriedkavo odzneli aj krčmové reči, že dunajskú hrádzu pri Číčove vyhodili do povetria úmyselne, aby “vytopili Maďarov“.
Pravdaže, je to nezmysel najhrubšieho zrna, čo v tom čase potvrdili aj priami svedkovia prietrže zo 17. júna. Predsa ani jeden moderný štát by neurobil takýto hrozný krok voči svojim občanom, navyše krok, ktorý sa bude len ťažko a za vysoké náklady naprávať.
Treba ešte pripomenúť, že okrem prevažne maďarských miest a dedín boli totálne zatopené aj slovenské usadlosti, konkrétne Štúrová pri Okoličnej na Ostrove, Lipové, Violín, Okánikovo, či Hadovce.
Autor týchto riadkov bol priamym účastníkom povodňových udalostí aj obnovy juhu. V teréne, aj pri riadiacom štábe, sa usiloval svojou troškou pomôcť keď bolo treba. Môže teda s pokojným svedomím vyhlásiť, že počas tohto hektického obdobia sa maďarskou kartou nehralo.
