KOLÁROVO. Dnes mesto, no roku 1960 bola iba dedina, hoci najväčšia v Československu. Aj tamojšie roľnícke družstvo hospodáriace na rovinatom, osemnásť kilometrov dlhom chotári, bolo najväčšie v štáte.
Iba dve poschodové budovy
Hoci Kolárovo už vtedy malo vyše desaťtisíc obyvateľov, v mnohom zaostávalo za podobne ľudnatými usadlosťami. Po druhej svetovej vojne namiesto trstinou prikrytých hlinených domov pribudli stovky tehlových obydlí, všetky však boli iba prízemné. V takejto veľkej a rozľahlej dedine boli iba dve jednoposchodové budovy –škola a jeden obytný dom.
V samotnej dedine bývali iba dve tretiny Kolárovčanov, ostatní žili svoj jednotvárny život v šiestich satelitných vieskach a v približne stovke poľných samôt.
Kolárovo preto pripomínali ku kvočke, okolo ktorej sa zhrčili ťarbavé kuriatka.
Aj čínsky veľvyslanec sa čudoval
Krátko po druhej svetovej vojne sa do Kolárova nasťahovali slovenskí roľníci – navrátilci z južného Maďarska. Keď sa poohliadli po šírodiaľnom chotári zistili, že je v ňom veľa podmočenej a neúrodnej pôdy, ktorá by sa hodila na pestovanie ryže. A keďže aj štátne orgány ich počin podporovali, dvadsaťštyri presídlencov si utvorilo ryžiarske družstvo a začalo pripravovať hony na pestovanie tejto vlhkomilnej a teplomilnej plodiny.
Aj keď pestovanie ryže vyžadovalo veľa trpezlivej ručnej práce, Kolárovčania sa nevzdávali a dosahovali z hektára od dvoch do osem ton vymláteného a vylešteného zrna. Ich lopotu ocenil aj čínsky veľvyslanec pri návšteve polí pri dolnom Váhu. Úprimne sa čudoval, že sa našli ľudia ochotní na takýto nezvyčajný počin.
Okolo roku 1960 však už pestovanie tejto obilniny patrilo iba spomienkam. Kapitáni národného hospodárstva krátko predtým totiž došli nato, že túto komoditu je výhodnejšie dovážať z typicky ryžiarskych krajín, ako ju s ťažkosťami dorábať doma. Novátorské hľadačstvo ryžiarov však dlho rezonovalo v mysliach ľudí.
Na vlnách éteru
Už sme spomenuli, že pred 55 rokmi Kolárovo a okolie patrili k menej rozvinutým oblastiam Slovenska. Napríklad k satelitným dedinkám neviedla pevná cesta, ani telefónna linka, ba ešte aj elektrické svetlo patrilo k zriedkavým vymoženostiam.
Bez operatívneho spojenia však nebolo možné riadiť toto vyše šesťtisíc hektárové družstvo, preto si Kolárovčania – zaiste ako jediní na Slovensku – zadovážili systém krátkovlnných vysielačiek. Rádiom bolo vzájomne pospájaných šesť hospodárskych stredísk družstva, plus ústredné dielne a hlavná kancelária, kde bol aj dispečing.
Vysielačky mali dosah tridsať kilometrov a boli zapojené ráno od piatej večer do deviatej hodiny – potom ich vypínali, lebo rušili signál televízorov v elektrizovanej časti usadlosti.
Rádio robilo počas jedného desaťročia dobrú službu, veď pomáhalo pri dennom usmerňovaní prác v rastlinnej aj v živočíšnej výrobe. Počas žatvy, či protipovodňovej ochrane plnilo nezastupiteľnú funkciu. Poslúžilo aj pri odovzdávaní súkromných odkazov, napríklad keď bolo treba privolať sanitku na odľahlé samoty.
Ešte žili domáce remeslá
V Kolárove nebol žiaden priemysel, preto si každý zarábal na chlieb ako mohol. V čase, ktorý sledujeme, ešte sa manufaktúrne prietli rybárske a poľovnícke siete, po domácky sa vyrábali koše z prútia a nákupné tašky z kukuričného šúpolia.
Takáto trocha zvláštna éra v tieni ostatného sveta trvala do roku 1965, keď po veľkej dunajskej povodni sa Kolárovo rýchlo vyrovnalo okolitým usadlostiam. Postupne zavesili remeslo na klinec košikári aj šúpoliari a našli si robotu v nových fabrikách, v ktorých sa okrem iného zrodil aj obľúbený malý motocykel Babetta. O ďalšie dva roky, teda roku 1967, Kolárovo vyhlásili za mesto, čím definitívne vykročilo na cestu modernizácie.
