MAŇA. Putovnú výstavu Fotografie rozprávajú, ktorej iniciátorom a zostavovateľom je Bádateľský krúžok pri Obchodnej akadémii (OA) v Šuranoch vystavili už šesťkrát.
O úspešnom bádaní po živote predkov svedčí výsledok žiačky OA v celoslovenskej súťaži Poznaj svoju minulosť alebo Pátranie po predkoch.
Natália Matušíková býva vo Veľkej Mani. Už dva roky pracuje v Bádateľskom krúžku a zaoberá sa získavaním fotografií a listín najmä od členov rodiny otca i matky vo Veľkej Mani a Lúčnici nad Žitavou. Kľúčové materiály o prvej a druhej svetovej vojne, vložila do práce Hrdinovia mojej rodiny. Ministerstvo školstva, vedy a výskumu SR a Mesačník Rodina a škola ju ocenili diplomom za úspešnú prácu.
Úspech nás teší
Zo súťažnej práce vyberáme jednu kapitolu z histórie jednej rodiny: Sotva sa v mnohých rodinách trochu zacelili rany na duši po prvej svetovej vojne , nastali opäť kruté časy . V roku 1939 vypukla 2. svetová vojna, ktoré si taktiež nevyberala svoje obete – mreli a trpeli deti, mladí i starí. Moja babka dodnes spomína na svojho brata Emila Hoppana, ktorý sa stal obeťou bombardovania Bratislavy dňa 16.júna 1944.
Zo spomienok babky Margity Matušíkovej:
O vojne: „Bolo to strašné obdobie, neustále nám nad hlavami prelietali vojenské lietadlá. To bol neustály pocit strachu. Moja mamenka mne a sestrám hovorievala: ,Deti moje, tu si každý na jednu stoličku dajte na kôpku to najdôležitejšie, keď bude poplach, keď bude poplach, aby ste sa nezdržiavali, rýchlo obliekli a utekali do krytu.“ ... No ani kryt nebola úplná ochrana. Našim náprotivým susedom Hlaváčovcom padla do krytu bomba. Boli to milí ľudia, s ich deťmi sme sa hrávali na jarku. Rodičia, Jozefka, Jožko, Serafínko,...
Bomba im padla priamo do krytu. Vyhodilo ich to z neho. Bolo len vidieť prach a vyletujúce telá. Keď nálet skončil, šli sme sa ta pozrieť a ratovať ich, lenže bolo neskoro. Neboli ani dotrhaní, boli skôr zabití tlakom. Vyzerali, akoby len spali. Ach, bol to strašný pohľad, jednoducho strašný, ako jeden okamih zmení naše životy. Každý deň nám nad hlavami lietali lietadlá ako lastovičky na nebi.“
O svojom bratovi Emilovi Hoppanovi
„Emanko bol veľmi dobrý človek a brat. Pracovitý, dobrý, milý, no nemôžem si nič zlé na neho povedať. Keď prišla vojna museli všetci narukovať. U nás v Lúčnici to bolo Maďarsko a všetci chlapci z našej dediny museli narukovať za Maďarov. Bolo to územie zabraté Maďarmi, tak im nič iné neostávalo, pravda. No on nechcel bojovať za Maďarov, on bol Slovák a on by teda išiel bojovať len za slovenskú zem.
Emil Hoppan.
Tak išiel do Bratislavy za naším strýkom, ktorý tam vtedy býval a zamestnal sa v podniku, tam kde je dnes Slovnaft. Posielal nám pozdravy, ako sa tam má, ale bolo mu smutno samému, tak ako nám za ním. Počas prvého bombardovania Bratislavy (16.6.1944) hodili bombu do haly, kde pracoval. Všetci tam uhoreli zaživa, musela to byť strašná smrť. Nikde jej nemohli uniknúť. Prišla nám už len správa o tom. Zostalo nám po ňom len zopár jeho vecí a oči pre plač.“
