KOMÁRNO. Na Moyzesovej ulici číslo 7 býval v ostatných desaťročiach minulého storočia šikovný stolár a vynaliezavý človek Michal Uhrín. Keďže žil sám a času mal nadostač, rozhodol sa zostrojiť perpetuum mobile, čiže večný stroj, ktorý by po naštartovaní pracoval samočinne, bez akejkoľvek energie, či pohonu.
Koleso z bicykla ako základ
Dobrým priateľom uja Uhrína bol bicykel. Keď ho obrátil „dolu hlavou“ a rozkrútil koleso, zistil, že sa ešte dlhšie otáča aj potom, čo sa ho prestal dotýkať.
Čo keby zmajstroval zariadenie, ktoré by sa automaticky otáčalo až kým by ho človek nezastavil? – položil si otázku a keďže bol človekom činu, hneď sa aj pustil do roboty.
Stroj, ktorý by sa krútil sám... Úžasné, však? Mnohým ľuďom na celom svete sa nápad zahniezdil v hlavách, mnohí už dávno pred modernou dobou obetovali veľa peňazí a ešte viac času, aby ho vynašli. Napriek tomu, že Francúzska akadémia vied už roku 1775 realizáciu myšlienky označila za nemožnú.
Lebo – ako tvrdili parížski akademici a po nich ďalší múdri ľudia – pohonová energia sa môže len premieňať, či prenášať, no nikdy nie „stvoriť“ z ničoho.
Čo keby predsa...
Michal Uhrín to vedel nielen z počutia, ale aj z kníh. Napriek tomu svoj „večný stroj“ začal skladať v domnení, že možno práve jeho komárňanský prototyp sa podarí.
Do stredu „prístroja“ na drevenú tyč zavesil obyčajné bicyklové koleso, potom bez plánu, len na základe vlastnej fantázie primontoval k nemu lišty, ozubené kolesá, hriadele, prevody a ešte kadejaké drobnôstky z bukového, dubového a javorového dreva. Za dve desaťročia vystružlikal približne tisíc drevených súčiastok – všetko to bola poriadna stolárska robota.
Vynálezca z Komárna.
Celé monštrum bolo už vyše dva metre široké a rovnako vysoké, zaberalo celú verandu a nezmestilo by sa cez žiadne dvere. Za čas, ktorý prežil piplačkou okolo monštra, mohol by vyrobiť štyri komfortné nábytkové obývačky, lenže jeho túžba bola silnejšia ako peniaze za svoje výtvory.
Obdivovaný aj vysmievaný
Na „čudo“ sa prišli pozrieť ľudia zblízka aj zďaleka. Jedni krútili hlavami, iní sa z chuti zasmiali, ďalší iba mávli rukou, akože zbytočná to robota.
Všetci však museli uznať, že pán Uhrín je majster na pohľadanie. Trpezlivo prikladal drievko k drievku, niektoré kusy, hoci na nich pracoval celé dni, zahodil do odpadu a snažil sa vyrobiť lepšie. „Keď sa to nepodarí mne, určite sa to podarí komusi v Afrike, či Austrálii. Lebo raz to musí vyjsť, od toho ma neodradí ani sto parížskych akadémií“ – povedal na sklonku života autorovi týchto riadkov.
Len jednu zásadnú chybu malo toto zariadenie – nie a nie sa samo roztočiť a samo sa krútiť...
Stratená stopa
Moyzesova ulica sa dnes volá Špitálska, no z domácich sa na Michala Uhrína už nikto nepamätá. No možno si ho aj pamätajú, no po svete sa dnes potuluje záľaha predajcov, agentov, anketárov, ale aj podvodníkov, takže s cudzím človekom sa radšej ani nedajú do reči.
Iba jeden starší muž zalovil v pamäti, no z jeho slov sme nezmúdreli: Michal Uhrín už dávno zomrel, no nevedno kedy. A pokiaľ ide o monštrum, nejaké kusy dreva nahádzali na nákladné auto a odviezli tuším Rómom na kúrenie.
Uhrínovo perpetuum mobile sa nevydarilo, akože vydariť sa ani nemohlo. Napriek tomu húževnatosť, precíznosť a trpezlivosť tvorcu si zaslúži náš obdiv. ⋌Na dobových fotografiách autor a jeho dielo.
