KOMÁRNO. Tridsiateho marca toho istého roku si Komárňania veľkolepo pripomenuli 20. výročie oslobodenia regiónu spod fašistickej poroby. Do rámca osláv však akosi nezapadli obavy mnohých ľudí z rozpínavosti Dunaja.
Veľrieka útočila, zastaviť sa nedala
Dunaj a jeho prítoky neustále stúpali už od začiatku jari. Napájali ich takmer denne sa opakujúce dažde, ale aj rýchlo sa topiaci sneh v alpských a karpatských horstvách.
Začiatkom apríla na Dunaji vyhlásili stav bdelosti a v polovici mája stav ohrozenia. Ochranné hrádze nasiaknuté vodou ako špongia už nestačili odolať náporu veľrieky, preto spodná voda zaliala už 6500 hektárov ornej pôdy, napríklad v Kolárove bola podmočená až tretina chotára.
Dvanásteho júna Dunaj zaplavil komárňanský prístav, elektráreň a priľahlý ostrov, v lodeniciach sa zastavila výroba.
Unavení a vyčerpaní domáci ochraňovali a spevňovali každý meter hrádze, v čom im boli nápomocní aj príslušníci armády. Napriek tomu, 14. júna nevydržal protipovodňový val pri obci Moča a riava zaliala takmer polovicu dediny.
Záplavy pri Kolárove.
O deň neskôr okolo deviatej ráno sa pretrhla hrádza pri kúpalisku Patince a cez 70-metrový otvor sa voda valila až k Hurbanovu. Pre Dunaj však aj to bolo málo.
Sedemnásteho júna o desať minút jedenásť dopoludnia povolila hrádza pri Číčove a cez 85-metrov dlhý uvoľnený priestor záplava pokryla celý dolný Žitný ostrov.
Dunaj pri Komárne kulminoval pri 801 centimetroch, čím o 47 centimetrov prekonal svoj smutný rekord z roku 1954. Kostolné zvony búšili nabok. A človek s uzlíkom v ruke utekal kade ľahšie, aby si zachránil aspoň holý život.
Nešťastie veľkého rozsahu
Ľudí z najjužnejšieho juhu nebolo treba volať do záchranných prác – dobrovoľne išli do nerovného boja so živlom. Vďaka tomu podarilo sa pred zátopou uchrániť Komárno, Hurbanovo aj Veľký Meder. Iba čerstvo navŕšené hrádze okolo Kolárova nedokázali vzdorovať vode, takže zatopených zostalo 95 percent mesta.
Človek, aj keď sa zachoval hrdinsky a obetavo, bol predsa len slabý voči najväčšej prírodnej katastrofe 20. storočia. A dôsledok: obilnica Slovenska sa zrútila.
Z Komárňanského a Dunajskostredského okresu bolo dočasne vysídlených 53 693 osôb. Záplavy celkom zničili 3910 domov a poškodili ďalších 6180 obydlí. Aj keď väčšinu hospodárskych zvierat sa podarilo vyviezť, zahynulo 65-tisíc kusov hydiny, 755 ošípaných a stovky druhých zvierat. Bolo zničených 250 kilometrov ciest a sedemdesiat kilometrov železničných tratí. V Komárňanskom okrese bolo zaplavených 51-tisíc a v Dunajskostredskom a Novozámockom okrese ďalších tridsaťtisíc hektárov poľnohospodárskej pôdy, ktorá sľubovala dobrú úrodu.
Martovce.
Škody zapríčinené povodňou vyčíslili na tri miliardy 155 miliónov vtedajších československých korún. Rovnalo sa priam zázraku, že pri živelnej pohrome rozsiahleho územia bezprostredne pri povodni nik neprišiel o život. Zomreli len štyria ľudia, no nie pri zátope, ale v dôsledku dopravných nehôd.
Blízka pomocná ruka
Realita bola síce smutná, no pomocná ruka sa vystierala zo všetkých strán. Len čo sa ľudia v celom Československu dozvedeli o ničivej katastrofe, vari v každom meste a dedine sa rozbehla zbierka na pomoc postihnutým.
Prvým víťazným počinom človeka bolo zahatanie číčovskej prietrže. Stalo sa to 5. júna o štrnástej hodine a 42 minútach. Že naozaj išlo o grandióznu stavebnú akciu, dosvedčuje zopár čísiel:
Otvor bol utesnený siedmimi potopenými člnmi, okrem toho prietrž pohltila 13 093 nákladných áut lomového kameňa, 190-tisíc vriec naplnených štrkopieskom, 7160 kubických metrov tesniaceho materiálu a osem vagónov drveného štrku. Na stavbu bolo denne nasadených 550 ťažkotonážnych nákladných áut a 1500 pracovníkov.
Ďalším pozitívnym momentom sa stalo, že 14. júla bola Iža vyhlásená za 95. obec Trenčianskeho okresu. K čestnej patronátnej dohode sa pripojili aj družobné okresy Uherské Hradiště a Šumperk. Podľa tohto vzoru nad každou zatopenou obcou prevzal záštitu najmenej jeden okres z vnútrozemia republiky.
Na južné Slovensko začali prúdiť celé vlaky stavebného materiálu s tým cieľom, aby do začiatku zimy bola pre každú postihnutú rodinu na bývanie pripravená aspoň jedna miestnosť. Aby sa rodičia mohli plne venovať obnove, päťtisíc školopovinných detí začali školský rok v rekreačných strediskách po celom štáte, kde zadarmo dostali plné zaopatrenie. Za krátke dva roky sa život na najjužnejšom juhu dostal do normálnych koľají. Ľudia vo vynovených mestách a dedinách dodnes nezabudli na tých, čo tento kraj vzkriesili z predsmrtnej agónie.
POVODŇOVÝ DENNÍČEK
Počas povodňových udalostí roku 1965 sa Komárno zaradilo medzi mestá, v ktorých vychádzal denník.
Mal síce iba formát veľkej obálky a len dvojstranový rozsah, napriek tomu zohral pozitívnu úlohu pri operatívnom informovaní občanov o všetkom, čo sa v tomto vtedy ťažko skúšanom regióne dialo. Čitatelia ho nazvali denníčkom, čo znelo nielen výstižne, ale aj familiárne. Slovensko-maďarské periodikum malo názov Hlas Komárňanského okresu a vydávala ho protipovodňová tlačová komisia.
Po vzniku prietrží pri Patinciach a Číčove sa komunikácia v okrese stala zložitou, niekde až nemožnou. Zatopené obce boli odpojené od elektriny, čo znemožňovalo sledovanie rozhlasu a televízie. Ťažko sa k týmto prostriedkom dostávali aj evakuanti dočasne presťahovaní do okolitých okresov, či ľudia zapojení do protipovodňových prác. Tvorcovia periodika – poväčšinou iba slabo vyzbrojení žurnalistickými skúsenosťami – sa usilovali zaplniť túto medzeru.
Komárňanský denníček vychádzal od 15. júna do 22. septembra 1965 denne, spočiatku aj počas nedieľ. Dovedna vyšlo 89 čísiel v jednorazovom náklade desaťtisíc výtlačkov a rozdával sa zdarma. Prinášal hutné správy a riportíky o všetkom, čo do života doniesol deň. Pretvoril sa na týždennú periodicitu až potom, keď sa život ako-tak skonsolidoval a začala sa obnova zničených miest a dedín.
(FB)
