Naša história má jednu tmavú škvrnu, jedno nedotknuteľné obdobie, ktoré slovenskí historici obchádzajú. Toto obdobie sa začína 6. októbra 1944, keď Červená armáda pri Dukelskom priesmyku prekročila hranice dnešného Slovenska, a trvalo ešte aj po 25. februári 1948, keď v Prahe Komunistická strana Česko-Slovenska (KSČS) pod vedením Klementa Gottwalda prevzala moc.
V skutočnosti toto obdobie trvalo až do 5. decembra 1949, keď posledných bratislavských Nemcov, desať rodín, vtedy deportovali druhýkrát. Tentoraz však z petržalského zberného tábora do Komoče pri Nových Zámkoch. Na to, čo sa vlastne stalo v Československu v tomto období, si však spomína stále menej ľudí. Povedal Bratislavský výskumník tematiky, publicista, spisovateľ a miestny historik Géza Dunajszky.
Ako povedal, o povojnových krutostiach môžeme počuť sem-tam, o tom však, ako nová moc žiadala zadosťučinenie za rozkúskovanie prvej Československej republiky na tu žijúcej nemeckej a maďarskej komúne, nehovoria knihy dejepisu. Ľudia vedia len veľmi málo o tom, čo vlastne v praxi skrýva na základe Benešových dekrétov vyhlásená kolektívna vina. Pri deportovaní, nútených prácach, výmeny obyvateľstva znamenala aj popravy a masové vraždenie. Podľa už známych poznatkov nemeckých a maďarských vojnových zajatcov a členov rôznych národných menšín zavraždili iba preto, že nerozprávali dobre po slovensky alebo po česky, no bezohľadne zabíjali aj deti a starých ľudí, konštatoval Dunajszky s tým, že tieto proti ľudstvu vykonané viny sťažuje aj fakt, že aktéri všetko robili úmyselne a z honby za ziskom. Svoje obete najprv okradli a aby tento čin ututlali, vyhlásili ich za fašistov a zavraždili.
Podľa jeho ďalších slov na veľký masový hrob natrafili slovenské úrady úplne náhodou v apríli roku 1947, keď nariadili vyšetrenie vo veci vraždy bratislavského občana Ernesta Bakušana a na základe výpovede svedkov hľadali predpokladané miesto jeho zakopania.
Na pravom brehu Dunaja v petržalskom Pečnianskom lese v bývalých sovietskych protivzdušných obranných jarkoch namiesto hľadanej osoby však našli iné telá, medzi inými aj pozostatky 90 maďarských junákov. Týchto 14- až 17-ročných chlapcov na žiadosť Hitlera odvelil Szálasi v januári 1945 na pomocnú prácu do Taubenheimu nachádzajúceho vedľa Drážďan. Odtiaľ sa vracali domov cez Bratislavu v strede júla 1945. Po zadržaní ich previezli na výsluch do petržalského zberného tábora.
Vyšetrujúci dôstojníci a veliteľ tábora im najprv zobrali hodnoty, potom rozdelili na menšie skupiny a zariadili ich popravu, priblížil historik. Dodal, že jeden zo svedkov procesu, vojenský lekár Bronislav Bukva, vypovedal takto: Kto zo zadržaných nevedel dobre po slovensky alebo po česky, stával sa pre veliteľa tábora Eduarda Kosmela automaticky Nemcom alebo Maďarom, čiže nespoľahlivým.
Dunajszky tvrdí, že historikom robí veľké ťažkosti fakt, že sa môžu opierať len o novinové články a matné spomienky očitých svedkov. Pohľadať miesto popravy tiež nebola jednoduchá úloha, nakoľko južnú petržalskú časť Pečnianských lesov skoro úplne zahladili pre novú diaľnicu medzi Bratislavou a Rajkou. Ako vo viacerých prípadoch, aj tu bolo treba z kúskov poskladať celkový obraz miesta a udalostí.
Veľkou pomocou v hľadaní bolo nájdenie povojnovej petržalskej vojenskej mapy, ktorá s položením na terajšiu mapu na internete ukáže, kde sa nachádzali petržalské pevnosti. Vtedy odhalili aj trasu električky medzi Bratislavou a Viedňou.
Veľakrát sa ma pýtajú, čo ma viedlo k tomu, aby som sa zaoberal tými smutnými udalosťami. Nejde o pomstu alebo snahu domôcť sa zadosťučinenia. Mňa skôr fascinuje ľudská stránka veci a jej etická reakcia a aký odkaz sa dá vyvodiť pre dnešnú dobu. Aj tu platí staré porekadlo: Kto vie o zločinoch a mlčí o tom, sám sa stane zločincom, objasnil. Pripomenul, že chce, aby si aj druhí uvedomili, že také veľké viny proti ľudstva sa nedajú ututlať s pomlčaním, lebo to môže mať ešte hroznejšie následky pre naše deti a vnúčatá pri zmene pomeru síl v Európe. Aj keď je to ťažké, my ako obete musíme odpustiť vinníkom, ale zabudnúť na spáchané zločiny však nikdy nesmieme. Aspoň pomníky, kamene, tabule a spomienkové slávnosti nech upozorňujú budúcu generáciu na tragédie, povedal Dunajszky.
