NOVÉ ZÁMKY. Druhé miesto v kategórii stredoškolákov získala naša mladá kolegyňa – maturantka novozámockého gymnázia Lucia Kollárová, ktorej sme položili niekoľko otázok.
Prečo si k nám do redakcie vlastne prišla?
Vlani vo februári som sa konečne stala tak dlho očakávanou ,,sedemnástkou“ a ako každý mladý človek v tomto veku som si aj ja začala hľadať nejakú brigádu. Nechcela som však vykladať veci v sklade ani nič podobné, tak som poslala maily asi do troch redakcií v nádeji že odpíšu. Ozval si sa len ty.
Doteraz si presne pamätám na pocit, keď si mi zavolal do školy. Vyšla som s mobilom až von na ihrisko a počas celého telefonátu som sa prechádzala. Veľmi intenzívne som tie chvíle prežívala. Tri dni som dokonca vyberala, čo si na prvú návštevu redakcie oblečiem. A keď som prišla, cítila som sa celkom dôležitá, pretože sme sa rozprávali prevažne o všetkých mojich aktivitách.
Ten rozsah záujmov skutočne zapôsobil: Červený kríž, autisti, spoločenský tanec, choreografia pre divadelných ochotníkov... Nemala si dosť?
Ja som celkovo akčná žena. Mám rada okolo seba stres, pretože ma motivuje k lepším výsledkom. Najviac mi vyhovovalo, keď som cez víkend musela naštudovať nejaké maturitné otázky, vypracovať tézy na olympiádu ľudských práv a k tomu ešte nejaký článok či vernisáž. Sedela som do tretej rána, vstávala o siedmej a makala makala makala. Vtedy som bola spokojná. Aj preto chodím na všetky možné súťaže a podujatia.
Prekáža mi vyložiť si nohy a len tak nič nerobiť, aj keď viem že je to veľmi dôležité. Ja sa však vtedy cítim nevyužitá :) .
Po roku a dvoch mesiacoch žurnalistickej praxe si medzi najlepšími študentskými autormi Slovenska. Teraz sa už cítiš cennejšia?
Môj prvý článok o Červenom kríži si mi opravil tak, že som nevedela, ako vyzeral pôvodne. Potom som vyfasovala foťák a diktafón a vzal si ma na prvý rozhovor. Položila som asi len dve otázky, lebo som bola dosť vyklepaná.
Ale od februára 2014 už mám v Našich novostiach uverejnených 72 vecí. Niektoré som si sama aj zalamovala. Aj materiál, za ktorý ma na Štúrovom pere ocenili, k nim patril.
Na vyhodnotení celoštátnej súťaže so študentmi hovoril aj Patrik Herman.
Sú články, na ktoré máš osobitné spomienky?
Najväčšími boli asi rozhovory s Jozefom Banášom a mladým pedagógom na Aljaške. Hovorila som taktiež aj s Janovicom, Juráňovou, Štrpkom a ďalšími zaujímavými ľuďmi.
Najväčším zážitkom však bola moja prvá fotka na titulke. Celá rodina sa veľmi tešila a od babky som dokonca dostala aj čokoládu (smiech). Potom som si začala lepiť z článkov tapetu. Už je ich však toľko, že sa mi na stenu nezmestia.
Nás kedysi učili, že najťažšia vec na práci začínajúceho novinára je vraj veta „dobrý deň, volám sa Lucia Kollárová z redakcie týždenníka MY a chcem sa vás na niečo opýtať“. Platí?
Určite áno. Navyše ja som veľmi citlivá povaha a všetky veci až priveľmi intenzívne prežívam. A voľakedy som bývala aj fakt veľmi hanblivá.
Ale postupne som získala zdravé sebavedomie, naučila som sa písať, lepšie sa vyjadrovať a trpezlivo komunikovať s typmi, s ktorými sa veľmi hovoriť nedá. Redakcia ma v tomto veľmi zocelila. Okrem toho som spoznala mnoho zaujímavých ľudí a bola som na mnohých recepciách.:)
Na tebe to síce nevidieť, ale si veľký gurmán. Môžeme prezradiť, že najradšej robíš rozhovory na recepcii?
Je pravda, že pretrpím až do konca hocakú nezáživnú akciu, keď viem, že má nasledovať recepcia. Ale má to aj svoje nevýhody. Pamätám si, že z veľkolepej medzinárodnej akcie, kde bolo dobrého jedla najviac, som takmer nemala čo napísať. Väčšinu dôležitých vecí už urobila kolegyňa Iveta Varényiová deň predtým a mne sa zdalo, že mi zostali len tie nepodstatné. Ale nakoniec sme mali v novinách celú stranu, titulku a ja k tomu aj plné brucho.
Zdedila si po niekom talent alebo si sa všetko naučila?
Maminka ako učiteľka je veľmi ukecaná a má príjemné vystupovanie, za čo ju mnoho ľudí obdivuje. Ocino je zasa veľmi priebojný, výrazná osobnosť. To som, žiaľ, po ňom nezdedila, ale dosť som sa pri tejto práci naučila.
Rodičia však od začiatku boli mojimi veľkými kritikmi. Čítali články ešte skôr ako vy v redakcii. Spomínam si, že jeden z nich ocino označil za materiál do encyklopédie, a musela som ho kompletne prerobiť.
Svoje články nelepíš len na tapetu, ale pripravuješ na prijímačky na vysokú školu. Koľko prihlášok chystáš?
Okrem žurnalistiky ešte právo a kulturológiu. K tej sa však veľmi nehlásim, ale keď ju vyštudovala Adela Banášová, hádam nebudem horšia :).
Teraz som už po maturitných písomkách, snažím sa chodiť na súťaže a pripravovať na ústne maturity. V podstate robím všetko, čo ma baví, len aby som sa ešte nemusela učiť. Ale som čistá jednotkárka, tak dúfam, že zvládnem maturity aj prijímačky.
Lucia (vľavo) počas vyhodnotenia súťaže.
Už týždeň sa všetkým chválim, že si priniesla diplom za druhé miesto z vyhodnotenia celoštátnej súťaže mladých autorov Štúrovo pero. Ako to vo Zvolene prebiehalo?
Porotcami a hosťami boli viaceré osobnosti vrátane generálneho riaditeľa komerčnej televízie či držiteľa ceny OTO Patrika Hermana. Ten nám požičal aj sošku. Mimochodom – na internáte dobre varili.
Komisia mi najprv vypočítala všetky chyby – a keď som sa už chcela prepadnúť pod zem, povedali že vskutku to bolo celkom dobré.
Na vyhodnotení som bola celá spotená – šok, kóma, všetko. Ale keď v mojej kategórii vyhodnotili koniec rebríčka a ja som tam nebola, už prišla dýchavičnosť. Zo 77 účastníkov druhá na Slovensku – takéto niečo som ešte nezažila. Úplne to však zaklincoval moment, keď mi po vyhodnotení ponúkli spoluprácu s celoslovenským printovým denníkom.
Aké boli reakcie doma?
Celé Nové Zámky to vďaka vám vedeli skôr, ako moja babka. Niektorí gratulovali, niektorí sa udivene pýtali, že čo by som ešte nechcela robiť.
Napísala som aj Jozefovi Banášovi, pretože jeden z článkov v súťaži bol práve rozhovor s ním. Nedávno sa v Dvoroch nad Žitavou stretol aj s mojou maminou a potešilo ma, že si ma ešte stále pamätá.
Asi by sme nemali zabudnúť, že na Štúrovom pere súťažil aj gymnaziálny časopis ŠUM. Ako ste s ním dopadli?
Vyčítali nám okrem iných maličkostí napríklad aj to, že nepoužívame autorské fotografie, ale preberáme ich z internetu.
Inak – ŠUM sme obnovili po určitej pauze. A dnes už má tím šikovných dvanástich ľudí, ktorí ho pretvorili na nepoznanie. Myslím si, že to je pre nás oveľa viac ako prvenstvo v súťaži. Väčšina z nich však už maturuje, preto hľadáme za seba náhradu .
A kedy zoženieš za seba náhradu do našej redakcie?
Fuuha, bude to ťažké, ale pousilujem sa :).
