NOVÉ ZÁMKY. Stanislav Paulicsek patrí k vyznavačom vinylových platní a klasického hudobného zvuku. Má niekoľko stoviek zachovaných aj novovydaných albumov najznámejších spevákov a skupín. Zaznamenané sú na hudobnom nosiči z minulého storočia a prehráva ich na špičkovej aparatúre, aká sa dnes už nevyrába.
Odkedy sa datuje váš vzťah k hudbe?
• Ešte som nechodil do školy. Naši mali doma gramofón, a keď sa mama chcela po nočnej vyspať, mne pustila ako uspávanku platňu Karla Gotta Konec ptačích árií. Otcova mama na takýto účel používala väčšinou singel Iskola táska.
Mali sme doma kopec sedempalcových singlov aj elpéčiek. Niektoré sú u rodičov dodnes. Tie najstaršie – rozbitné, šelakové, sa prehrávali väčšinou na kľukových gramofónoch. Kamarát má takú ešte s pochodom z čias nemeckých vojnových námorníkov.
Pamätáte sa na svoju prvú platňu?
• Prvú vlastnú elpéčku som si kúpil v osemdesiatom piatom. Arenu od Duran Duran mám dodnes, hoci odvtedy už všeličo prežila. Tak raz do mesiaca som kupoval ďalšie: tanečnú hudbu, neskôr funky a soul.
Možno jeden z prvých v meste som mal platňu Power Station, pyšný som bol na album Notorious od Duran Duran. Mám celkom slušnú zbierku Spandau Balet, Kajagogoo, Human League. Kamarát mi venoval veľmi vzácny nepredajný dvojabum coververzií od Phila Collinsa.
Pri svojej zbierke. Foto: (MA)
Keď sme šli do Maďarska na koncert Duran Duran, v predajni platní mi na obal elpéčky museli napísať venovanie – akože som ju dostal do daru. Inak by som ju nemohol preniesť cez colnicu. Ale čo sa hudby týka, na osemdesiate roky všeobecne nedám dopustiť.
Lenže potom prišla éra kazeťákov a neskôr cédéčiek...
• Moja prvá miniveža mi za tri mesiace už nestačila. Tak som začal zháňať najprv kvalitný zosilňovač, k nemu postupne reprodebny, CD prehrávač, kazeťák s tunerom a nakoniec gramofón s priamym pohonom, aký používajú diskdžokeji.
Kazety s dobrou hudbou sa vozili väčšinou zo zahraničia. V deväťdesiatom prvom som v Jednote na námestí videl u nás prvý CD prehrávač aj s diskom a výberovkou hitov. Kto ho mal, bol zázračný človek. Hneď sme ho nahrali na kazetu, lebo bolo bez šumu. Moje prvé vlastné cédéčko Barry Whita stálo vtedy 580 korún.
Prečo ste sa teda ku klasickým vinylovým platniam vrátili?
• Kamarát ma nabláznil na nejakú bazárovú stránku s platňami. Odporučil som také kusy, že nakoniec som si ich kúpil aj sám, Odvtedy som ich nazbieral niekoľko sto.
Sú len zberateľskými kusmi alebo ich naozaj púšťate?
• Najlepší pocit je, keď sa v nich prehrabávate – niečo, ako keď si filatelista prezerá známky. Ale keď príde kamarát – mimochodom, jeden z najlepších dídžejov na okolí, vždy si niečo špeciálne pustíme.
Niektoré albumy má na vinyle aj na cédéčku. Foto: (MA)
Kvalita nahrávky z vinylovej platne presa nemôže predčiť technické parametre digitálnej nahrávky na disku. O čo potom ide – o nostalgiu z praskotu zvuku platne?
• Najnovšie gramofónové prenosky sú také kvalitné, že pukot takmer nepočuť. Lenže keď sa postavíte na ulicu, čo počujete? Šum. A digitálne nahrávky sú tak odfiltrované, až vás tá čistota nebaví.
Dnešná hifistika ponúka také priestorové audiosystémy a efekty, akoby zabudla, že človek má len dve uši. Keď ku mne prídu milovníci digitálnej techniky, sú prekvapení, čo všetko sa dá počuť z vinylovej platne a dvoch kvalitných reprákov.
Môže to porovnať aj laický poslucháč alebo len hudobný fajnšmeker?
Skúste sám. Niekoľko albumov mám na cédéčku aj na vinyle. Ale inak mám zásadu – hudbu vydanú do deväťdesiateho tretieho mám na vinyle, ostatné na diskoch. Výnimkou je napríklad špeciálny album Petra Lipu. Okrem nej mám v zbierke ešte niekoľko srdcoviek. ⋌
