Článok pokračuje pod video reklamou
KOLÁROVO. Z plejády takýchto osobností vyčnieva Alojz Mednyanszký, ktorého meno sa trocha spája aj s dejinami nášho regiónu.
Človek mnohorakých záľub
Narodil sa roku 1784 v Priekope (dnes mestská časť Martina) a zomrel nečakane roku 1844 v Hlohovci počas návratu z Pešti na svoj statok vo Veselom pri Piešťanoch.
Pochádzal zo šľachtického rodu, bol verejným činiteľom, cestovateľom, publicistom a členom Uhorskej akadémie vied. Roku 1806 sa stal cisárskym komorníkom a vzápätí županom Nitrianskej stolice. Jej územie, vrátane okolia Nových Zámkov, spracoval vo viacerých vlastivedných článkoch a zmapoval aj topograficky.
Očarený horným Váhom
Jeho rozvinutá osobnosť vynikla aj tým, že v lete roku 1822 s družinou uskutočnil na tie časy riskantnú plavbu plťou dolu Váhom. Svoje priam encyklopedické poznatky publikoval aj knižne v nemčine. Letmo sme nazreli do slovenského vydania tohto cestopisu.
Mednyanszký sa Považím až neskutočne nadchýnal a dal sa uniesť okolitými horami, hradmi, kaštieľmi, zámkami, bralami a jaskyňami. No len čo sa za Sereďou dostal do rovinatého kraja, jeho nadšenie razom ochablo, až sa celkom vytratilo. Svoju púť nížinou nazýva „nudnou plavbou“. O našom regióne sa zmieňuje len okrajovo – nevedno, či kvôli jednotvárnosti kraja, alebo v dôsledku únavy z dlhej a namáhavej cesty.
Pochválený Neded
Autor osobitnú pozornosť venoval malému, ale rušnému mestečku Neded, kde sa vtedy spájali hranice troch žúp – Bratislavskej, Nitrianskej a Komárňanskej. „Tu nás udivovala veľkoleposť rieky, ktorá sa vyznačuje najmä tým, že až sem sa plavia dunajské lode“ – píše.
Neded sa stal preto rušným obchodným mestečkom, že až sem doplávali nákladné lode z Pešti. Za priaznivého vetra a dobrého počasia plavba trvala štyri až šesť dní, no pri zlých poveternostných podmienkach až dva týždne. Do Nededu sa privážalo obilie, tabak, víno, kože a všakovaký priemyselný tovar, čo potom furmani rozvážali do severných oblastí vtedajšieho Uhorska. A keďže obchody išli dobre, Nededčania žili v blahobyte.
Kolárovo – prosté mestečko
Ako píše autor, Váh sa potom ako životom omrzený, od sveta už nič neočakávajúci starec pomaly vlečie na juh a cez močaristé kraje a nikdy nevysýchajúce bahniská dostáva do mestečka Guta (dnešné Kolárovo). Tu družinu očakával celkom iný obraz ako videli v susednom Nededi.
V tejto usadlosti dlhou cestou unavený Mednyanszký zrejme chcel svoju púť ukončiť, lenže „v prostom mestečku sme nenašli povoz, ktorý by nás odviezol domov“. Nebolo teda inej možnosti, len sa na plti vydať na ďalšiu cestu do Komárna vzdialeného na niekoľko hodín plavby.
O Komárne iba zmienka
Cestovatelia spod Tatier zrejme už boli na pokraji svojich síl, lebo sa vzdali plavby až po sútoku Váhu a Dunaja, ba zjavne ani Komárno si poriadne neprezreli.
Mednyanszký poznamenal iba toľko, že sa sem splavuje veľa dreva – kvalitného z Liptova, Turca a Oravy, no i menej akostného z okolia Trenčína. Na pltiach sa sem dovážajú aj inakšie komodity, napríklad orechy, sušené slivky, či čerstvo nazbierané jablká. Niektoré plte po zastávke v Komárne si to nasmerovali po Dunaji až do Pešti.
Každý z družiny sa ponáhľal domov, k svojím blízkym. Či sa Mednyanszký ešte aj inokedy dostal do nášho regiónu, nepodarilo sa nám vypátrať.
