KOMÁRNO. Aká bola situácia v tomto okrese tesne po skončení najstrašnejšej vojny v histórii ľudstva? Odpoveď na túto otázku sme hľadali v dobovej Pamätnej knihe národných výborov.
Najjužnejší, najrovinatejší
V spomínanej knihe je tento región charakterizovaný takto: Najjužnejším a najrovinatejším okresom Československa je okres Komárňanský. Jeho územie leží zhruba 110 metrov nad hladinou mora. Autor tvrdí, že taký bohatý vtáčí život ako tu možno nájsť len pri Níle. Bohatstvo rýb v Dunaji a jeho prítokoch slúžia za potravu pre početné kŕdle vodných vtákov. Zvláštnosťou Žitného ostrova bol drop veľký, ľudovo nazývaný túz.
Tu sa rodia prvé čerešne, marhule a raná zelenina. Roľníci pestujú aj tabak, sóju a papriku, robia sa pokusy s dorábaním ryže, bavlny a kaučukových rastlín. Napriek týmto prírodným danostiam v okrese niet poriadnej fabriky na spracovanie ovocia a zeleniny.
Takmer odrezané od sveta
Hoci Komárno malo po skončení vojny okolo dvadsaťtisíc obyvateľov, stále pôsobilo dojmom veľkej roľníckej usadlosti s krivolakými a úzkymi uličkami. Aj keď jeho poloha ho predurčila stať sa krásnym mestom, nestalo sa tak. Dôvody: epidémie, záplavy, zemetrasenia, no najmä okolnosť, že stále bolo vojenským mestom, v ktorom museli byť ulice lomené a neusporiadané. Tak to totiž prikazovala strategická doktrína vojska.
Tento úbohý stav mesta ešte znásobila práve skončená vojna, píše sa v pamätnej knihe. Autor vyratúva, že letecké nálety a bombardovanie 7. a 14. októbra 1944, ako aj 29. marca 1945 narobili veľa škôd. K tomu sa pridružili boje o Komárno 6. januára a 7. februára 1945, ako aj mínometná paľba na mesto 12. januára toho istého roku. Bola zničená budova železničnej stanice a vytrhané železničné koľaje. Úplne bolo zničených 125 domov, ďalších takmer tritisíc bolo poškodených.
Mnohí Komárňania prišli o prístrešie nad hlavami. No rovnako mesto gniavili starosti s dopravou, veď bolo takmer odrezané od okolitého sveta. Ustupujúce nemecké vojská vyhodili do povetria tri zo štyroch mostov cez Váh a Dunaj, Komárnu sa preto dalo priblížiť len zo strany Žitného ostrova.
Pomoc červenoarmejcov
Červená zástava na komíne elektrárne zaviala na Veľký piatok 1945. Hoci Komárno sa opäť dostalo do oslobodenej Československej republiky, nový život sa rozbiehal s ťažkosťami. Aspoň, že pekári sa chytro chopili svojho remesla, chlieb sa teda dostal na stôl každého. S ostatnými potravinami to však bolo horšie.
Pamätná kniha sa pochvalne vyjadruje o práci príslušníkov Červenej armády, ktorí sa podujali obnoviť zničené mosty. Za púhych sedem dní postavili drevený cestný most cez Váh smerom na Nové Zámky a pomerne rýchlo dali do poriadku aj železničný most cez tú istú rieku. Alžbetin most cez Dunaj začali stavať technické jednotky maršala Koneva 6. augusta 1945 a už 10. januára 1946 mohla byť spojnica odovzdaná verejnosti.
Červená armáda bola pre stavby mostov vyzbrojená technikou aj skúsenosťami. Kniha konštatuje, že vďaka tomu vojaci mohli podávať stachanovské výkony. (Na objasnenie pamäti: A.G. Stachanov bol ruský baník a priekopník vyšších pracovných výkonov vo vtedajšom Sovietskom zväze. Jeho meno nieslo hnutie úderníkov práce.)
Ľudia sa pohli
Aj keď zo slobody sa väčšina Komárňanov úprimne tešila, medzi obyvateľstvom maďarskej národnosti zavládla neistota a skepsa. Do Komárna totiž začali prichádzať nielen Slováci zo severnejších oblastí, ale aj presídlenci z Dolnej zeme. To bol signál, že mnohí Maďari budú musieť skôr-neskôr opustiť rodnú postať a presťahovať sa za Dunaj.
Ako to však v chúlostivých situáciách býva, rýchlo sa našli ľudia ochotní využiť možnú príležitosť. Kto totiž vedel potvrdiť svoj slovenský, alebo slovanský pôvod, mohol zostať v mieste svojho bydliska a nemusel sa obávať presťahovania. V okrese sa reslovakizovalo osemnásťtisíc ľudí, z toho tritisíc v Komárne. Sčítania obyvateľstva v nasledujúcich desaťročiach však dokázali, že po utíšení povojnových pomerov väčšina reslovakizantov si to rozmyslela a opätovne sa prihlásila k maďarskej národnosti.
