KOMÁRNO. Počtom síce neveľkú, no zato významnú skupinu komárňanských občanov ťažko jednoznačne pomenovať. Jeden deň sa činili na roliach, na druhý zasa prevážali rozmanitých tovar i osoby do blízkych usadlostí, no častejšie do ďalekej cudziny.
Z gazdovstva by nevyžili
Furmanskí gazdovia, či gazdovskí furmani – komu sa aké pomenovanie páči – mali iba málo polí. Napokon, vo vojnách rozbrázdenom a väčšinou roka zamokrenom komárňanskom chotári bolo ornej pôdy poskromne, takže z gazdovstva sa vyžiť nedalo.
Ešte dobre, že toto mesto sa oddávna stalo dôležitou obchodnou križovatkou severo-južným, no najmä východo-západným smerom. Niektorí gazdovia sa rýchlo chopili príležitosti a keďže moderných dopravných prostriedkov ešte nebolo, razom presedlali na furmančenie. Rokmi si utvorili vlastnú polovojenskú organizáciu, bývali v jednej štvrti a rodiny sa uspôsobili na svojrázny, iba im vlastný životný štýl.
Kone – ich bohatstvo
Z Komárna vždy bolo čo prevážať. Väčšie plavidlá z dolného Dunaja hore riekou už ďalej nemohli, takže tovar z nich museli prekladať v tomto meste. Tu končievali aj tisícky pltí splavených po Váhu z hornatých oblastí Slovenska. Drevo bolo treba vytriediť, spracovať a dopraviť na juh i západ. Škála prepravovaného tovaru však bola omnoho širšia: obilie, víno, soľ, koloniálny tovar, štrk, piesok, kurivo, ľad do pivníc a kadečo inšie.
Prvým predpokladom úspechu furmana bolo vlastníctvo stáda mocných, húževnatých a poslušných koní. Nimi z brehu vliekli hore Dunajom a Váhom plné člny, no častejšie ich zapriahali do veľkých, zavše železom obitých vozov schopných prejsť dlhé vzdialenosti aj po neupravených cestách.
Nevesta v čiernom
Vzácnym prevážaným artiklom bolo mäso z ryby menom vyza, ktorá sa vo veľkom počte lovila v okolí Komárna. Takéto mäso v zasolenom stave a uložené v sudoch – nazývali ho božskou pochúťkou – bývalo vítaným obohatením jedálneho lístka aj na kráľovských dvoroch. A tak nečudo, že komárňanské vozy sa často objavovali vo Viedni, Prahe, či Krakove. Existujú spoľahlivé záznamy, že kolóna komárňanských furmanských gazdov roku 1581 a následne aj o rok neskoršie doviezla túto polahodu aj do Paríža, do kuchyne francúzskeho panovníka.
Veľkou výpravou bola skupina dvesto vozov, ktorá roku 1785 až zo srbských pohorí doviezla stavebné drevo pre budovateľov komárňanského kalvinského kostola.
Furmanská robota bola ťažká, navyše na dlhých cestách číhalo na prepravcov storaké nebezpečenstvo. Preto sa nevesty z týchto rodín nesobášili v bielom, ale v čiernom rúchu.
Neodvratný koniec
Keďže furmani pochodili kus Európy, boli nielen rozhľadení, ale aj vzdelaní. Všetci museli vedieť po nemecky, mnohí ovládali aj latinčinu. Vedeli čítať aj písať, rodiny mali vlastnú knižnicu.
Muži po nedeliach svorne chodievali do toho istého hostinca, v kostole sedávali na tých istých miestach. Typická bola najmä mužská móda. Oblek bol zhotovený z tmavomodrého súkna a ozdobený mnohými striebornými doplnkami. Jeho najcennejšou zložkou sa stali štyri rady strieborných gombíkov veľkosti orecha.
Svet však napredoval míľovými krokmi a furmanských gazdov čoraz viac vytláčal na perifériu života. Prvou bodkou za furmančením boli parné lode, ktoré sa už nemuseli v Komárne zastavovať. Neskoršie posty furmanov prebrali nákladné autá a inakšie technicky dokonalejšie dopravné prostriedky. Komárno postupne prestalo byť živým obchodným centrom a zmenilo sa na ospanlivé mestečko.
Éra komárňanských furmanov sa prakticky skončila so zánikom Rakúsko-uhorskej monarchie. Teraz založené občianske združenie pod vedením Gáspára Farkasa mieni zachrániť aspoň to málo, čo po tejto zaujímavej skupine Komárňanov ešte zostalo.
