S dlhoročným koučom Antonom Dragúňom sme sa porozprávali v čase, keď príprava na jarnú časť vrcholí, mužstvá dolaďujú formu, prípadne sa snažia ešte na poslednú chvíľu niekoho angažovať do svojich radov.
Prečo ste sa vlastne rozhodli prijať ponuku treťoligového KFC ?
Ako tridsaťročný som s trénovaním začínal v roku 1972 v rodnom Bánove, kde som počas piatich rokov privoniaval k tomuto remeslu. V sezóne 1978/79 som dostal ponuku z Komárna, ktoré hralo vtedy II.ligu s generáciou veľmi dobrých futbalistov. Ako nováčik boli po jeseni poslední, ale napriek tomu, že tam bol v otázke záchrany prakticky beznádejný stav, privolil som.
V meste bol o futbal enormný záujem, naše zápasy navštevovalo okolo 2000 divákov. V jarnej časti bolo pamätným naše domáce víťazstvo nad Nitrou v pomere 2:0, čím sme jej zahatali cestu k postupu.
Z neho sa vtedy tešili Košičania. V príprave sme si zahrali s najpopulárnejším maďarským klubom Ferencvárosom už aj so svojou vychádzajúcou hviezdou Tiborom Nyilasim.
Na zápas prišlo 3.500 divákov, väčšinou zvedavých na „Fradi“, ale napokon fandili nám. Favorita sme zdolali 1:0, keď stretnutie viedol Pali Vass, vtedajší riaditeľ hotela Európa, ktorý aj v súčasnosti pôsobí vo funkcionárskych radoch KFC, ako aj ďalší moji priatelia na čele s prezidentom Jurajom Barátom.
K Ferencvárosu ešte toľko, že si nás pozval aj na odvetu, v ktorej sme rovnako zvíťazili 1:0. Dá sa teda povedať, že Komárno bolo pre mňa akousi vstupnou bránou do „veľkého“ futbalu.
Zhrnul by som to teda tak, že príjemné spomienky, priatelia, a futbalu veľmi žičlivé prostredie ma primäli k tomu, aby som od jari zasadol na lavičku KFC. Navyše z Nových Zámkov to mám iba kúsok, čo tiež nie je zanedbateľná skutočnosť..
S akými podmienkami ste sa stretli po príchode do Komárna ?
K podmienkam nemám snáď žiadne výhrady až na jednu, ktorá však nie je problémom iba Komárna. Klubu chýba hracia plocha s umelou trávou, hrať počas zimy v blate je úplne nevhodné. Zimné podmienky posúvajú futbal (aj mládežnícky) smerom dopredu.
Tie kluby, ktoré takéto ihriská majú, sú potom v popredí pred ostatnými. Čo sa týka hráčskeho kádra, našiel som tu partiu veľmi dobrých futbalistov, z ktorých by skúsení vlastní odchovanci ako Szórád, Nagy, Gonzáles, Uzola či Podlucký mali hrať prím na ihrisku ako aj v kabíne. Na druhej strane klub opustilo niekoľko kvalitných futbalistov ako Zsolt Németh, Bačík či na poslednú chvíľu aj Antunovič, ktorý sa napokon rozhodol posilniť rady konkurenta z Gabčíkova.
S tým sa však nedá nič robiť, iba podľa možnosti nájsť za nich náhradu (tréner Dragúň aj počas rozhovoru náruživo telefonoval v tejto otázke, pozn. autora). Ciele pre týchto chlapcov by mali byť tie, aké mali ich predchodcovia v spomínaných sedemdesiatych rokoch a to baviť futbalom divákov a prilákať ich na štadión v čo najväčšom počte. Veď na halovú ligu ich chodí v Komárne okolo 800.
Trénerských zastávok bolo počas Vašej dlhoročnej kariéry neúrekom. Ktorá Vám tak najviac utkvela v pamäti ?
Počas tých vyše štyridsať rokov čo trénujem prešiel futbal mnohými zmenami, neustále sa vyvíja smerom dopredu. Ten súčasný je už nesmierne rýchly a dynamický. Hráči, aby ho zvládli na tej najvyššej úrovni, musia disponovať vynikajúcim fyzickým fondom. K tomu, aby kondičná pripravenosť hráča bola na vrcholnej úrovni sú potrebné aj progresívne metódy ako ju dosiahnuť.
V súvislosti s týmto trendom vo vývoji futbalu ma napadá moje trénerské pôsobenie v Dukle Banská Bystrica v rokoch 1987 – 89. Bolo tam Armádne stredisko vrcholového športu, ktoré združovalo okrem nás futbalistov aj atlétov či lyžiarov, pričom vyšlo z neho päť olympijských víťazov. Pri klube pracoval vynikajúci tím lekárov a už vtedy sme pracovali so športtestermi a laktátmi, plánovali sme záťaž u jednotlivých športovcov.
Malo to aj svoj výsledok, moji hráči mali najlepšie fyzické testy spomedzi všetkých vo vtedajšej federálnej lige Do dnešného dňa sa toto v slovenskom vrcholovom futbale nerobí, pritom je to jedna z najzávažnejších príčin, prečo nedosahujú slovenské kluby ani úrovne tých priemerných európskych a neprechádzajú ani predkolom európskych súťaží.
V súčasnosti ani jeden náš fortunaligový klub nezamestnáva lekára na plný úväzok, pritom v priemernom európskom klube je takáto záležitosť samozrejmosťou. Majitelia klubov u nás potrebu mať v realizačnom tíme medicínskych odborníkov či už lekárov alebo fyzioterapeutov zanedbávajú, sústreďujú sa väčšinou iba na obchodovanie s hráčmi. Pritom ak by investovali viac do spomínanej oblasti, prinieslo by to dozaista väčší efekt.
Mýlime sa, keď preferujeme v tréningovom procese maximálnu záťaž bez kontroly a plánovania. Prinesie to len kontraproduktívny efekt v podobe zranení. Veď našou úlohou nie je hráča zničiť. Pred niekoľkými rokmi hráč nabehal v priemere 7 – 8 kilometrov za zápas, dnes je to 13 – 14 kilometrov.
V dnešnom modernom futbale je progresívnym trendom donútiť súpera ku chybe. Akousi kontrolu na to je pre mňa to ako sa mužstvo chová po strate lopty. Či je schopné vyvinúť na súpera vysoko pressing a donútiť ho tak ku spomínanej chybe, alebo sa stiahnuť na vlastnú polovicu a pasívne čakať.
Aký je vlastne teda Anton Dragúň tréner ?
Podľa hráčov ten najnáročnejší. Tým vôbec nechcem povedať, že by si hráči na mňa ťažkali. Svedčia o tom mnohé ohlasy, z ktorých sa práve jeden objavil aj v dnešnom (20.2.2015 pozn.autora) denníku šport. Vyjadril sa o mne môj bývalí hráč Peter Németh, ktorý sa stal v Nemecku trénerom treťoligových Drážďan.
„ Často a veľmi dlho sme si telefonovali. O futbale sme sa dokázali rozprávať aj niekoľko hodín. Aj touto cestou sa mu chcem poďakovať za všetko, v čom mi pomohol.“
Takéto slová vždy potešia a radosť mám aj z toho, že môj bývalí zverenec si úspešne vedie aj na trénerskej dráhe. O futbale sa dá rozprávať dlho, ako hovorí aj Peter Németh. V súčasnosti sa však pozápasové debaty u nás vedú v štýle prečo nehral ten, ale onen, prečo si nestriedal toho, alebo toho..., pričom sú príčiny neúspechu možno niekde úplne inde.
V každom prípade je potrebné zabezpečiť vo futbale odbornosť vo všetkých jeho sférach. Tá momentálne v slovenskom futbale chýba.
