KAVA. Vianočné a povianočné zvyky z minulosti sa interpretujú ako vážne, no zavše bývali aj úsmevné, až groteskné. Takéto konštatovanie nemáme z vlastnej hlavy, ale zo starých kalendárov objavených náhodne medzi starožitnosťami v dedinke Kava pri Komárne.
Hnačkový baránok
Vraj mnohí ľudia sa okolo Vianoc nepostievali preto, aby si počas striedmych dní posilnili dušu a ozdravili telo. Dôvodom postu bola snaha dosiahnuť, aby sa im s hladným žalúdkom snívalo o zlatom baránkovi.
Ak sa im sen vyplnil a takéto zvieratko sa objavilo, mohli v budúcom roku očakávať dobrý a častý prírastok do maštale.
Ak sa im však v sne zjavil baránok, ale bez zlatého rúna, bolo to zlé znamenie. Vraj na budúci rok sa naisto objaví medzi zvieratami akási hnačková pliaga, ktorá možno postihne aj človeka.
Štedrovečerné kotkodákanie panej domu
Ako sme sa dočítali v 70-ročnom kalendári, niekde sa pred Štedrým večerom odohral podivný rituál, ktorého aktérmi sa stali domáci hospodár a hus.
Gazda si musel na hlavu položiť tučnú hus, ktorú potom polial medom a začal ju oblizovať až dotiaľ, kým nebola úplne čistá. To všetko preto, aby sa na budúci rok hydine darilo.
Či bola hus živá, alebo do chrumkava upečená, to sme sa z kalendára nedozvedeli. Ak však medom dekorovaným bolo živé stvoreniatko, lízajúcemu gazdovi nebolo čo závidieť.
Aj gazdiná musela v záujme dobrej znášky sliepok čosi podstúpiť. Vraj jej prichodilo vliezť pod stôl pripravený na štedrovečernú hostinu a kotkodákať ako sliepka znášajúce vajíčka. Žiaľ, v kalendári nebola zmienka o tom, koľko malo kotkodákanie panej domu trvať a ako hlasno malo znieť, aby ho bolo počuť aj v kuríne.
Ani to sme sa nedozvedeli, či sa mohli detváky zasmiať, keď svoju mamu videli strčenú medzi nohami stola.
Pri večeri mal gazda hodiť na stenu za tri lyžice varených hrachových bôbov. Podľa počtu prilepených hrachových zŕn sa dalo „zaručene presne“ určiť aká bude budúcoročná úroda. Ak sa neprilepilo ani jedno, bolo po vianočnej nálade. Žeby naši predkovia ešte nepoznali úslovie, že hádzať hrach na stenu je úplná zbytočnosť?
Vinšovanie a dínom-dánom
Živo a veselo bývalo údajne po Novom roku, keď kňaz, kostolník a učiteľ chodili po celej dedine, od domu k domu. Spevom a vinšovačkami potešili každého, nech by patril ku ktorejkoľvek skupine domácich. A keďže všade dostávali aj pšeničné zrnká, takejto pochôdzke sa vravievalo farárova žatva.
Nedostávali však len pšenicu. Pretože Slováci sú národ pohostinných ľudí a v takýchto sviatočných dňoch nikde nesmela chýbať fľaša pálenky, v niektorých príbytkoch takáto návšteva vyústila do nefalšovaného veselia. Celá vinšovačka vraj trvala aj dva-tri týždne a končievala sa totálnym vyčerpaním pochôdzkárov aj domácich.
Zatvárame zožltnuté strany ošumelých kalendárov a znova si uvedomujeme veľakrát vyslovenú pravdu: Raz darmo, ani naši predkovia neboli vianočnými anjelmi.
