„Konečne môžeme neznámu starú babku pochovať, úrady dali na to opečiatkované písmo“ – bodro oznámil dvom ružolícim a statným hrobárom.
Tento starosta mal okrem svojich zvyčajných richtárskych trápení hŕbu starostí s mŕtvolami, ktoré odkiaľsi práve sem doplavil a práve tu na breh vysotil rozšafný Dunaj. Ba čo viac, v ostatnom čase akoby sa títo neboráci dohovorili – skoro húfne si to šinuli k piesočnatej pláži spomínanej dediny.
A pretože oddávna platilo, že o neznámych nebožtíkov sa musí postarať tá obec, v chotári ktorej ich rieka vyložila na breh, starosta mával o plusrobotu hojne postaranú. A keďže príbuzní sa o utopencov neveľmi starali, ba keď mohli, ani sa k ním neprihlásili, musel pohreb a všetko ostatné prebehnúť na trovy obce. Že koľko pečiatok na takéto povolenie bolo treba a koľko celá rozlúčka s neznámym človekom obecnú kasu stála, o tom hádam netreba ani zoširoka hovoriť.
„Dnes to už dokončíme, chlapci!“ – posmelil hrobárov starosta. – „Hrob pre neznámu ženu ste už vykopali, kríž zmajstrovali, treba ešte kúpiť najlacnejšiu truhlu a starkú bez dlhých rečí uložiť na večný odpočinok. Tu máte päťtisíc korún, dovezte z mesta čo treba! Choďte teda, vlak vám ide o desať minút...“
Kým sa hrobári dostali do mesta, poriadne sa ochladilo. Patrilo sa teda zastaviť v známej krčme, kde už od mrazivého rána bolo veselo. Hrobári tu natrafili na starých kamarátov, a tí veru neodmietli pivečko, no najmä poriadny dúšok borovičky.
Keď bola zábava v najlepšom, priplichtili sa sporo odeté slečinky, tým sa zasa patrilo poručiť šampanské. Aby sme to skrátili – päťtisíc korún na truhlu rýchlo pošlo dolu gágormi. Okrem poslednej stovky, za ktorú podgurážených hrobárov doviezol taxikár do rodnej dediny. Nie však domov k manželkám, ale po bránu cintorína.
Naši hrdinovia smutne zízali do prítmia vykopaného hrobu. Dlho sedeli s rozbolenými hlavami, až napokon prehovoril starší:
„Vieš načo som došiel? Že táto neznáma chuderka truhlu ani nepotrebuje, jej je už beztak jedno na čom a ako leží. Zabaľme ju teda do starej plachty a hrob rýchlo zakryme hlinou. Nikto sa nič nedozvie a bude pokoj. Nejaké potvrdenie o nákupe nám kamaráti zajtra dajú...“
Stalo sa ako si zaumienili. Lenže čo čert nechcel, o tri dni do podunajskej viesky prikvitol akýsi fúzatý Viedenčan a zlátaninou češtiny, nemčiny a maďarčiny vysvetlil, že neborká bola jeho tetou a už dávnejšie spadla počas prechádzky do Dunaja. Na nemalé zdesenie hrobárov ešte dodal, že o týždeň dôjde pohrebným autom a mŕtvolu dá odviezť do Viedne, kde sa uskutoční dôstojná rozlúčka s ňou.
Čo ostávalo borovičkovým gentlemanom? Napochytro od kamarátov vyžobroniť päťtisíc korún, kúpiť truhlu a pod rúškom noci urobiť to, čo mali vykonať onen zimomravý deň. Že pri kopaní medzičasom poriadne zamrznutej pôdy im zamŕzal aj úsmev, netreba vari ani osobitne zvýrazňovať.
Fúzatý Viedenčan o týždeň naozaj prifrčal, no nie na aute pohrebnej služby, ale na rodinnom bavoráku. Za čerstva vysúkal zo seba, že všetko sito rozmyslel a tetu necháva odpočívať tam, kde ju dedinskí hrobári uložili. Vraj radšej dá za spásu jej duše odslúžiť omšu v svätoštefanskej katedrále a do novín pošle oznámenie o jej úmrtí.
Keď tento verdikt dvaja hrobári z podunajskej viesky začuli, chytili sa za srdce a po lícach sa im začali kotúľať slzy veľké ako zrnká bôbu. A fúzatý Viedenčan sa nestačil čudovať, akí sú tí ľudia v našich končinách súcitní s pozostalými a ako dokážu úprimne smútiť aj nad stratou pre nich neznámeho človeka.
