KOMÁRNO. Nahliadli sme do kroniky mesta z roku 1954. Zápisom udalostí bola pred šesťdesiatimi rokmi poverená Juliana Lihocká, učiteľka vtedajšej Jedenásťročnej strednej školy slovenskej, čo zodpovedalo terajšiemu gymnáziu.
Viac dedina ako mesto
Roku 1954 sa v našom najjužnejšom meste dokončovala výstavba novej lodenice a rozbiehalo sa budovanie výškových sídlisk pre lodiarov. To sa však nedotklo zastaraného centra mesta, ktoré kronikárka opisuje takto:
„Komárno je iba v strede uspôsobené ako mesto s vydláždenými ulicami, vodovodom a kanalizáciou. Periférne časti sú čisto typu dedinského. Mnoho ulíc je prašných, s odvážaním odpadkov a zásobovaním pitnou vodou sú stále ťažkosti. Je málo zelene a vyhovujúcich športových ihrísk. Polovica bytov je zdravotne chybných. Núdza o byty donútila občanov, aby sa ubytovali v baštách, vo vyslovene nehygienických príbytkoch.“
V spomínanom roku sa v Komárne narodilo 1 248 a zomrelo 324 ľudí. Počet obyvateľov neustále rástol, no kronika ich počet neudáva,
Voľby – bezvýznamná udalosť
Rok 1954 bol vo vtedajšom Československu rokom volieb, no občania im venovali len nepatrnú pozornosť.
Jednotný volebný lístok bol totiž nadiktovaný „zhora“ a voliči svojím manifestačným hlasom mohli iba súhlasiť s kandidátkou. Týmto spôsobom bolo 16. mája zvolené mestské zastupiteľstvo – vtedy miestny národný výbor.
Predsedom – v dnešnom zmysle slova primátorom - sa stal Pavol Beck.
Voľby do vyšších orgánov boli tiež jednomyseľné a manifestačné. Za poslanca pražského Národného zhromaždenia bol v novembri zvolený František Zupka a za poslanca Slovenskej národnej rady Ján Trencsik.
Jedným nešťastie, druhým úľava
Viac ako všetko ostatné Komárňanov aj v roku 1954 zamestnávala povodňová situácia, ktorá mala katastrofálne rozmery a mesto obišla len o vlások. Aj naslovovzatí odborníci boli toho názoru, že pred enormne vysokým stavom Dunaja sa Komárno zachrániť nedá. Už týždeň pred najväčším náporom vody evakuovali nemocnicu a veľkú časť občanov, najmä ženy a deti. Na sever odsunuli aj hospodárske zvieratá.
Kritická situácia bola najmä od 13. do 20. júla. Ako sa píše v kronike, dunajský ostrov bol celý zaliaty. Váh sa vzdul až po Kolárovo, nervozita ľudí bola veľká a mesto ostalo poloprázdne.
Situácia sa vyhrotila až do takej miery, že 14. júla o pol dvanástej v noci predseda národného výboru prostredníctvom mestského rozhlasu vyzval občanov, aby bezodkladne prišli na hrádze zachraňovať mesto. Bolo výhodou, že Komárno už v tom čase malo mestský rozhlas, ktorý však zakrátko zanikol.
Ako na povel prišlo 650 ľudí. Lopatami a čakanmi uprostred noci spevňovali premočené ochranné valy. Pri Novej Osade, kde bola situácia najhoršia, zasahovali príslušníci Československej ľudovej armády.
Tragédia tentoraz postihla ľudí na maďarskej strane Dunaja. Podľa kroniky prišla 14. júla do Komárna správa, že v okolí Győru Dunaj pretrhol hrádzu v dĺžke 150 metrov a riava zatopila 28 dedín. Podľa našich informácií však bolo prietrží na maďarskej strane viac.
Kronikársky záznam sa končí vetou, že „ľudských obetí v Komárne nebolo. Rok 1954 sa predsa skončil šťastne. O jedenásť rokov neskôr však mesto také šťastie nemalo. Dunaj opäť vyskúšal náturu Komárňanov.
