KOMÁRNO. Koncom 17. storočia sa konečne podarilo vyhnať z Uhorska dobyvačných Turkov. Ľudia si zhlboka vydýchli a pustili sa obnoviť svoju dedovizeň.
Piate najväčšie v krajine
Stovky miest a dedín ležalo v rozvalinách, po tisícoch obydlí zostali len ruiny. Pri ich obnove bolo treba veľa stavebného materiálu, najmä dreva. Len kde ho vziať, keď lesy okolo dolného Dunaja a Tisy už boli dávno vyklčované? Nadostač ho síce bolo v karpatských lesoch dnešného Slovenska, len ho bolo treba dopraviť na juh.
Keďže moderných dopravných prostriedkov ešte nebolo, mohutné kmene z Turca, Oravy, Liptova, či Trenčianskej stolice sa najľahšie dalo splaviť dolu Váhom.
Komárňania sa s veľkou ochotou a vervou chopili príležitosti stať sa sprostredkovateľmi medzi stromami obdareným severom a bezlesnou nížinou. Mesto pri sútoku Váhu a Dunaja sa stalo čulým obchodným centrom, ktoré do svojich ulíc pritiahlo po bohatstve bažiacich ľudí zblízka aj zďaleka. V prvej zlatej ére sa stalo piatym najľudnatejším mestom v krajine. Potvrdzujú to najmä údaje z roku 1715.
Zem sa triasla, ale obchod kvitol
V 18. a 19. storočí bol celý široký Váh posiaty plťami. Ročne sa tu desaťtisíce zväzkov brvien vyťahovalo na breh, triedilo a spracúvalo na hranoly, dosky, laty i šindle. Hotový stavebný materiál sa potom loďami či povozmi rozvážal po celej krajine. Samozrejme, že z takejto transakcie mesto i obchodníci očividne profitovali. Keď sa k tomu priráta preprava ďalších komodít, najmä obilia, vína a soli, profit sa ešte zvýšil.
Obchodom, akiste veľmi výnosným, nepohli zemetrasenia ani časté živelné pohromy. Keď po ničivom zemetrasení roku 1783 panovník Jozef II. navrhol mesto presťahovať na pravý, teda južný breh Dunaja, kráľovská ponuka bola zo strany Komárňanov s vďakou odmietnutá, pretože zmena lokality by znemožnila obchod.
Naozaj malo zlaté dno
Kde sa obrátilo veľa ľudí, najmä obchodníkov a pltníkov, tam si prichádzali zarobiť peniažky aj remeselníci z okolitých žúp. László Kecskés, jeden z najfundovanejších znalcov histórie Komárna uvádza, že kým roku 1715 svoje služby ponúkalo 183 majstrov, zatiaľ roku 1784 ich bolo už 650. Väčší počet remeselníckych majstrov bol len v Bratislave.
Komárňanskí majstri vykonávali všetky druhy vtedy známych činností. Napríklad v prvej polovici 19. storočia, keď prvá zlatá epocha vrcholila, pracovalo dovedna 1221 remeselníkov, teda majstrov, tovarišov a učňov. Poskytovali až 52 druhov služieb, boli medzi nimi hrebenári, mydliari, či stavitelia organov.
Bolo aj veľa krčiem, aj keď záznamy sú v tomto smere skúpe. No zaiste sa ich vyskytovalo hojne, veď smädní pltníci, či kupci prahli nielen po posile z vína, ale aj po živočíšnom teple zvodných žien.
Ešte jedna zlatá a potom úpadok
Prvá zlatá éra Komárna sa skončila v druhej polovici 19. storočia. Mali na tom svoj negatívny podiel revolučné roky 1848/49, no najmä prienik novej techniky. Samohybné lode nahradili parníky, pltníctvo vytlačili železnice. Komárno sa ocitlo na pokraji záujmu obchodníkov.
Mesto prežilo ešte jednu zlatú éru, a to hneď po skončení druhej svetovej vojny. Postavili tu najmodernejšie lodenice strednej Európy, tvár mesta sa zmenila na nepoznanie, počet obyvateľov sa priblížil k štyridsiatim tisícom.
Lenže po roku 1989 sa aj táto epocha skončila a opäť nastali roky úpadku. Na dokreslenie jeden údaj: Kým pri sčítaní ľudu roku 2001žilo v Komárne 37366 obyvateľov, zatiaľ pri ďalšom sčítaní o desať rokov neskoršie už len 34349, čiže o 3017 ľudí menej. Znamená to, že každý rok ubudlo toľko obyvateľov, ako predstavuje jedna menšia dedina, pričom žiadna mestská časť sa od mesta neodčlenila.
Nie je div, že rozčarovaní Komárňania by s otvorenou náručou privítali začiatok tretej zlatej éry svojho mesta. Zatiaľ je však v nedohľadne.
