KOMÁRNO. Plavidlá sa v tomto meste pri stoku Váhu a Dunaja stavali a opravovali od nepamäti. Spomeňme len, že mólo Slovenských lodeníc opustili v rokoch 1947 až 2000 takmer poldruha tisícky osobných, nákladných a chladiarenských lodí, resp. plávajúcich bagrov a žeriavov. V tomto čase bol plne funkčný aj komárňanský prístav. Už iba jeden fakt z minulosti: Pltníctvo na Váhu, ktorého cieľovou stanicou bolo práve toto mesto, úspešne fungovalo plných osem storočí.
Prvá lodná poisťovacia
Rozvoj lodiarstva vynútil založenie plavebnej poisťovacej spoločnosti – prvej svojho druhu v Uhorsku a možno v celej strednej Európe. Jej sídlom bolo Komárno, okrem toho mala päť pobočiek pri brehoch Tisy, Sávy a Drávy. Roku 1807 ju založil komárňanský advokát Žigmund Csepy a viedol ju tak úspešne, že počet akcií do nej vložených sa za päť rokov zdesaťnásobil. Spoločnosť rozpustili roku 1854, keď už Komárno prestalo hrať dominantnú úlohu v plavebnej činnosti.
Začiatkom tridsiatych rokov 19. storočia sa rozbehla osobná lodná doprava aj na Dunaji. Linky viedli najmä z Budapešti do Viedne, pričom ani jeden parník neobišiel Komárno. Tieto veľké opachy premávali síce ako spomalený filmy, ale cestujúcim to neprekážalo.
Z cestovného poriadku Prvej c. a k. paroplavebnej spoločnosti z roku 1917 sme vyčítali, že parník z budínskeho prístavu odplával každý večer o 18. hodine a do Viedne dorazil na druhý deň o 15,30 hodine. V Komárne stál v noci od 1,45 hod. najmenej pol hodiny. V našom regióne okrem toho zastavil ešte v Ostrihome, Radvani nad Dunajom a v maďarskom mestečku Gönyű oproti Klížskej Nemej.
Pražský premiér na krste
Stará komárňanská lodenica na Alžbetinom ostrove bola dokončená roku 1898, no známou sa stala až po veľkej hospodárskej kríze v tridsiatych rokoch minulého storočia.
Dňa 11. septembra 1937 v nej s veľkou pompou pokrstili tri motorové tankové lode na prepravu minerálnych tekutín z Rumunska do Československa. Do útrob každej z nich sa zmestilo päťsto ton oleja alebo benzínu.
Na slávnostnom akte sa zúčastnili mnohí vzácni hostia, medzi nimi Milan Hodža, vtedajší predseda vlády Československej republiky. Tankery dostali názov po slovenských dejateľoch – Moyzes, Vajanský a Štúr.
Jedna z posledných moderných lodí. Foto: (MD)
Zachránili iba jednu
Prvé dva tankery sa pomerne skoro stratili vo víre vojnových udalostí, zachovaný zostal iba jeden z trojice menom Štúr. Ten v rokoch 1951-1952 prerobili na motorový remorkér a premenovali na Šturec – po 1075 metrov vysokom vrchu medzi Banskou Bystricou a Ružomberkom.
Po Dunaji plával až do jeho vyradenia roku 1983. Našťastie, nepoputoval do šrotu, ale sa ho ujali dobrovoľní záchrancovia technických pamiatok, ktorí ho dávajú do pôvodného stavu v bratislavskom prístave. Pred dvoma rokmi ho zapísali do zoznamu národných kultúrnych a technických pamiatok. Nejde pritom o žiadne miniplavidielko, veď jeho trup je dlhý 71 a široký deväť metrov s výškou boku dva a pol metra.
Možný návrat do rodiska
Prečo toľko píšeme o Šturci? Lebo o jeho ďalšom využívaní ešte nie je rozhodnuté a zvažujú sa viaceré alternatívy. Podľa správ z tlače, jednou z možností by bolo, aby sa po obnove vrátil na miesto svojho zrodu, teda do Komárna, kde by plnil funkciu lodiarskeho a lodníckeho múzea.
Aj v tomto príspevku sme sa – bez nároku na úplnosť – usilovali dokázať, že Komárno má v týchto odboroch ľudskej činnosti medzi slovenskými mestami dominantné postavenie. Vklad tohto mesta do týchto sfér je taký veľký, že by si zaslúžilo podrobné zdokumentovanie a vystavenie ešte zachovaných exponátov v samostatnom múzeu.
Takéto kultúrno-spoločenské zariadenie by Komárno potrebovalo, no nateraz všetky snahy boli márne. Šturec vo svojom rodisku by sa na túto úlohu ideálne hodil. Nielen by vykresľoval slávnu minulosť, ale azda by bol aj výzvou na preklenutie terajšej neslávnej lodiarskej a lodníckej prítomnosti tohto mesta.
