ŠURANY. „To najlepšie, čo sa podarilo - tak charakterizuje túto výstavu fotografií sám autor Miroslav Majerčík.
Vraví, možno aj s troškou nostalgie, že je to posledný výber z jeho bohatej tvorby, ktorý predstavuje šurianskej verejnosti.
Začal fotografovať ako trinásťročný
Ale neverím, že človek, ktorý je zrastený s fotoaparátom, prežíva momenty a momentky života naplno, expresívne a hľadí na všetky deje okolo akoby tretím okom, už nebude život študovať cez hľadáčik,“ povedal na vernisáži viceprimátor mesta a gestor výstavy Igor Bartovič.
Výstava v synagóge. Foto: (MM)
„Zmyslom práce fotografa je zachytiť život vo všetkých jeho rovinách a farbách. Tento veľký kumšt sa Miroslavovi Majerčíkovi darí.
Neopakovateľné čaro majú zastavenia v čase, ktoré nasnímal svojím prvým Flexaretom ako 13-ročný žiak a rovnako fotografie ocenené v súťažiach (napríklad portrét Trinidadská krásavica či snímka Ráno a večer života).
Miroslav Majerčík pri mapovaní udalostí v rodnom meste pokračuje, dovolím si povedať, v šľapajach Dezidera Németha,“ dodal.
Nezbiera ceny
Prvé fotoaparáty boli vlastne len kombináciou hodinového stroja a objektívu. Prvý elektronicky ovládaný si bol kúpiť v Rakúsku. „Predavač mi vtedy zaželal veľa krásnych chvíľ s novým foťákom. A skutočne, najkrajším pre mňa je ovešať sa nimi vybrať sa do prírody, do mesta. Niekedy ani veľa nenafotím, ale predsa strávim príjemný deň,“ povedal M. Majerčík pre MY.
Jeho prvá dvojoká zrkadlovka Flexaret je vystavená v synagóge.
„Väčšina z vystavených fotografií prešla už nejakou výstavou alebo súťažou. Nepovažujem sa však za zberateľa diplomov ani autorských výstav,“ pokračuje. K záberom, ktoré si cení najviac, patrí napríklad snímka dvoch generácií, ktorú nasnímal ešte ako študent.
Ráno a večer života. Foto: Miroslav Majerčík
Chce zdokumentovať jazdecký oddiel
V súčasnosti sa udržiava v „reportérskej kondícii“ dokumentáciou spoločenských udalostí v meste. V budúcnosti by chcel sústrediť fotografie jazdeckého šurianskeho oddielu.
„Ako chlapec som pri nich vyrastal, cvičil som si na nich postreh. Svoju publikáciu už majú futbalisti či hasiči a zaslúžili by si ju určite aj koníčkari. Len som zatiaľ nenašiel autora textu. Možno bude treba najprv začať nejakou výstavou fotografií.“
