KOMÁRNO. Pred storočím už naplno fungovalo železničné spojenie medzi Budapešťou a Viedňou, ktoré sa tiahlo povedľa Dunaja – tesne okolo terajšieho Komárna.
Cez Žitný ostrov premávali súpravy aj medzi Bratislavou a Komárnom a cez Hurbanovo do Nových Zámkov. To však vtedajším župným pánom vonkoncom nestačilo.
Mali veľké oči
Celkom vážne presadzovali vybudovanie trate z Komárna do Štúrova, ktorá by sa dotýkala takých veľkých obcí ako Marcelová a Bátorové Kosihy. Ďalšia spojnica v ich predstavách viedla zo Zlatnej na Ostrove cez Klížsku Nemú do Gabčíkova a tiež z Okoča do Sládkovičova.
Dokonca odznela aj požiadavka na vybudovanie železnice z Komárna cez Kavu, Martovce, Imeľ a Nesvady do Nových Zámkov, čo však už vtedy bolo za hranicou reálnosti, Veď takmer súbežná spojnica medzi dvomi mestami by bola prepychom.
Jediné, čo sa podarilo, bola výstavba lokálnej železnice Komárno – Kolárovo.
Pôvodne mala viesť až po Neded, odkiaľ už vtedy vlaky premávali do Šale. No položenie dvanástich kilometrov trate v močaristom teréne a premostenie Malého Dunaja si vtedajší štát finančne nemohol dovoliť.
Navyše, škrt cez plány rozvoja vlakovej dopravy urobila prvá svetová vojna.
Z plánov aspoň niečo
Po dlhých prieťahoch a mnohých rokovaniach o financiách sa roku 1913 začali zemné práce na „štreke“ z Komárna do Kolárova. Rovnobežky sa tým dotkli aj ďalších obcí a majerov – Hadoviec, Kameničnej, Balván, Čalovca, Violína a Kráľky.
Na trati dlhej 25 853 metrov bolo treba okrem koľajníc vybudovať 57 prevádzkových budov a zariadení. Prácami poverili budapeštiansku firmu Gregersen a syn, ktorá stavala aj Alžbetin cestný most cez Dunaj a odviedla dobrú robotu.
V rovinatom teréne práce pokračovali rýchlo, takže prvý vlak po novej trati prešiel 7. novembra 1914. Vojna vtedy zúrila už plnou silou, takže – ako napísali vtedajšie noviny - rovnalo sa zázraku, že sa dielo podarilo dokončiť.
S ohľadom na vojnové udalosti sa slávnostné prejavy zredukovali na minimum. Výnimku tvorilo Kolárovo, kde za zvukov cigánskej kapely prišlo prvú súpravu privítať okolo tisíc ľudí. Nie div – veď „štreka“ otvorila dovtedy zastrčenému mestu bránu do sveta.
Rýchly vzostup, ešte rýchlejší pád
Železnica Komárno – Kolárovo dobre slúžila trom generáciám Južanov. Napríklad v päťdesiatych rokoch po nej denne prešlo osem párov osobných a dva páry nákladných vlakov. Jedna cesta trvala okolo päťdesiat minút, súpravy neboli ani čisté ani pohodlné, ale vtedy to nikomu neprekážalo.
Úbytok cestujúcich nastal po zavedení dopravy autobusmi. Tie boli rýchlejšie a na rozdiel od vlaku zastavovali priamo v strede usadlostí.
Cestujúci rýchlo presedlali z vlakov na autobusy a súpravy po koľajniciach premávali takmer prázdne. Preto keď Železnice SR 2. februára 2003 a tejto vicinálke osobnú dopravu úplne zastavili, cestujúca verejnosť to prijala ľahostajne, bez protestov. Po trati potom prešlo ešte niekoľko nákladných vlakov, no ďalej už nebolo čo voziť. Napokon vedenie ŽSR 22. decembra 2006 lokálku z dopravnej siete vyradilo.
Aspoň spomienka
Dolnovážska spojnica Komárno – Kolárovo (presnejšie – jej zvyšky) budú mať čoskoro sto rokov.
Čo zostalo, je dnes v zúboženom stave. Hrdzavé koľajnice zarástli vysokou burinou, staničné budovy sa krčia k zemi alebo ich prerobili na byty, telefónne káble rozkradli vandali. Je otázne, či by po trati ešte mohol prejsť vlak.
Napriek tomu by si storočnica vicinálky zaslúžila aspoň skromnú spomienku. Veď ju budovali naši predkovia a dobre slúžila skoro sto rokov. Lenže napriek výzvam okolo blížiaceho sa jubilea nevidieť žiaden pohyb. Všetko nasvedčuje tomu, že na železničnú babičku v agónii už ľudia zabudli. A nestojí im ani za to, aby nad jej ruinami vyriekli čo len pár ďakovných slov.
