PALÁRIKOVO. V rámci spoločného slovensko-maďarského projektu v miestnom parku blízko kaštieľa slávnostne otvorili zrekonštruovanú historickú vodáreň z roku 1869.
Zrealizovali spoločný projekt
Po „trúbení“ lesníc sa prihovorili zástupcovia realizátorov obnovy historickej vodárne, vedenia obce a štátneho podniku LESY SR. Prítomní absolvovali cestu tromi poschodiami po 44 drevených schodíkoch. Na najvyššie poschodie s ohľadom na bezpečnosť púšťali najviac šesť ľudí. Zhora sa otváral nádherný pohľad na historický park a kaštieľ.
Projektový manažér František Král povedal, že obnova chráneného historického parku s národnou kultúrnou pamiatkou – 22-metrovou drevenou vodárenskou vežou sa podarila s prispením fondov EÚ prostredníctvom projektu Spoločne za obnovu chránených historických parkov v Palárikove a v Diósjenő“ z Programu cezhraničnej spolupráce Slovenskej republiky a Maďarskej republiky.
Za slovenskú stranu sa podieľal odštepný závod Levice podniku LESY SR. Celkový rozpočet projektu predstavuje 879 tisíc eur, z čoho 732, 5 tisíc eur pozostáva zo zdrojov Európskeho fondu regionálneho rozvoja. Obnovená stavba bude slúžiť ako expozícia technickej pamiatky. Prístavbu objektu so studňou a čerpadlom doplnili o drevenú maketu parného stroja a technické riešenie funkcie stavby.
Prečo postavili vodáreň?
Vznik vodárne v Palárikove súvisel s prestavbou kaštieľa a výstavbou hospodárskych budov v dnešnom Palárikove pre grófov z rodu Károlyi. Architektonickým návrhom budovy kaštieľa bol po polovici 19. storočia poverený významný viedenský architekt Henrich Koch. V jeho ateliéri v tom čase pracoval mladý absolvent Cisárskej a kráľovskej polytechniky v Paríži Mikuláš Ybl, ktorý si svojím staviteľským talentom získal priazeň uhorských aristokratov.
Po smrti H. Kocha bol M. Ybl poverený vedením stavebných aktivít na panstve v Palárikove. Krátko predtým bol podľa projektu H. Kocha prestavaný starší kaštieľ, vybudované hospodárske budovy panského dvora a neskôr asi podľa projektu M. Ybla aj sýpka, ktorá dnes uzatvára Remeselnícku ulicu. Pre zásobovanie kaštieľa, vodometov v parku a stajní, kde boli chované Lipicanské biele kone, bolo potrebné vybudovať vodáreň.
Architektonický a technický unikát
Vodáreň primárne pozostávala z drevenej veže s nádržou vo vrcholovej časti a strojovne, ktorej súčasťou bola asi šesť metrov hlboká studňa. Čerpadlo nad studňou poháňal parný stroj vyrobený v Birminghame. Paru mu dodával samostatne stojaci kotol, ktorý bol z dôvodu požiarnej bezpečnosti mimo strojovne. Z vrcholu veže a voda sa liatinovým potrubím rozvádzala do stajní, kaštieľa a vodometov v parku.
Vodáreň postavili v r. 1869. Autorstvo architektonického návrhu síce nie je potvrdené, ale možno ho prisudzovať Mikulášovi Yblovi. Prvky pôvodnej drevenej konštrukcie nesú okrem tradičných tesárskych značiek vydlabaných do dreva aj kolkované značenie vytvorené červeným farbivom. Na Slovensku sa v kontexte stavieb 19. storočia pokladá za unikát.
Vodárenská veža je unikátna aj celodrevenou konštrukciou, ktorá nemá v Európe obdobu. Rok 1869 z nej robí najstaršiu zachovanú drevenú vodárenskú vežu v Európe.
Takmer pôvodný vzhľad
Vežu opravovali v r. 1911 a 1959. Havarijný stav viac ako storočnej veže sanovali v roku 2012, keď hrozilo jej zrútenie. Po štyroch mesiacoch komplexnej obnovy dostala pri svojom 145-ročnom jubileu „staronové“ šaty.
„Prioritou bola stabilizácia. Spevnili nosné prvky konštrukcie a doplnili chýbajúce fragmenty a nový drevený materiál do pôvodnej hmoty. Do pôvodného stavu sme obnovili okenné konštrukcie, ozdobné prvky, vyrezávaný štít nad hlavným vstupom do veže. Na vrchol sme osadili náznakovú rekonštrukciu pôvodného nástrešníka, ktorý v minulosti zanikol. Aj strojovňa objektu je náznakovou rekonštrukciou na pôvodných základoch,“ dodal projektový manažér František Král.
Obnovou technického unikátu vodárenskej veže spolu s jedinečným chráneným historickým parkom sa zachovajú hodnoty technicko-prírodného dedičstva.
