ZEMIANSKA OLČA. Hoci dropy – najväčšie naše lietavce z vtáčej ríše – boli dlhé stáročia pokladané za výkvet Podunajskej nížiny, v ostatnom čase prestalo sa o nich hovoriť aj písať. Príčina nezáujmu je jasná – na našom území už vymreli aj posledné kusy a čo zíde z očí, zíde z mysle ľudí a upadne do zabudnutia.
Zarmucujúca štatistika
Odhaduje sa, že začiatkom minulého storočia na území dnešného Slovenska žilo 2 400 dropov, najviac na Podunajskej nížine. Štatistika z roku 1960 udáva už iba tisícčlennú populáciu, pričom územie tohto vtáka siahalo až po Trnavu, resp. Želiezovce. Stenčovanie kŕdľov však pokračovalo – roku 1975 narátali iba 370 a o dvadsať rokov neskoršie púhych dvadsať jedincov, boli to osamelí pútnici bez možnosti ďalšej reprodukcie.
A teraz nasleduje smutný koniec života dropov na Slovensku: Drop vo voľnej prírode úplne vyhynul ešte pred rokom dvetisíc.
V ochranárskom stredisku Dropie posledný dropí kohút Karči zahynul pred desiatimi rokmi. Vo voliére zanechal svoju družku, ktorá však roku 2010 taktiež opustila tento svet, v ktorom sa dožila sedemnástich rokov.
Jeden úder za druhým
Priaznivci živej prírody už pred storočím zaznamenávali úhyn dropov. Na ich popud československý parlament už roku 1926 zaradil tohto vtáka medzi ohrozené živočíchy a nariadil jeho ochranu.
Po oslobodení štát zriadil pre nich prírodnú rezerváciu na dolnom Žitnom ostrove na ploche skoro desaťtisíc hektárov. Neskoršie medzi Zemianskou Olčou a Kolárovom vybudovali chovnú stanicu Dropie, ktorá funguje doteraz - hoci už bez dropov. Ochrancovia prírody robili aj ďalšie kroky na záchranu tohto operenca, napríklad z vtedajšieho Sovietskeho zväzu doviezli desať malých dropíkov na oživenie krvi. Všetko však bolo márne.
Čo bolo príčinou drastického a rýchleho konca tohto kráľa nížiny? Bolo ich viac: bezuzdné pánske poľovačky v časoch pred ochranou, mechanizácia a chemizácia poľnohospodárstva, budovanie vzdušných elektrických vedení, tuhé zimy, povodne, no aj neľútostné ťaženie človeka.
Jedni chránili, druhí ničili
Kým na jednej strane malá skupina nadšencov robila všeličo možné na záchranu tohto živočícha, zatiaľ väčšia skupina ho bezuzdne drancovala. Vypreparovaný drop býval majestátnou poľovníckou trofejou, väčšmi však bolo obľúbené mäso tohto vtáka. Údajne pripomínalo mäso moriaka s príchuťou diviny a vraj bolo mimoriadne lahodné.
Aj keď po vyhlásení ochranných opatrení sa v rezervácii vystreliť nesmelo, vždy sa našli rovnejší medzi rovnými, ktorým bol takýto poľovnícky prepych umožnený. Keďže dropy boli veľmi plaché a osamelé človeku sa zďaleka vyhli, strelci obyčajne použili lesť.
Do blízkosti dropieho kŕdľa sa dali doviezť na konskom povoze, ktorému pasúce sa vtáky nevenovali zvláštnu pozornosť. Potom v nestráženej chvíli sa strelec zošuchol z voza a skryl sa do vysokej trávy. Povoz odišiel a upokojené dropy bez najmenšieho podozrenia podišli na dostrel k strelcovi, či strelcom. Čo sa dialo potom, ľahko domyslieť.
Obyvatelia okolitých dedín zasa čakali na dni koncom zimy, keď na snehovú vrstvu napadol primŕzajúci dážď. Dropy s ťažkou hmotnosťou (kohút vážil až dvadsať kilogramov, sliepka polovicu) pred vzlietnutím potrebovali dlhší rozbeh, no zrazu zostali uväznené na šmykľavej ploche. Sotva sa vlečúce zvieratá potom psy zahnali k príbytkom dedinčanov, ktorí nešťastné stvorenia nemilosrdne dotĺkli palicami. Vraj bývalo to kruté divadlo, na ktoré sa citlivejší ľudia nemohli ani pozerať.
A bude vybavené?
Keď na polia pri Rusovciach zriedka a na chvíľu zablúdi zopár dropov z rakúskej strany, býva z toho malá senzácia. Ale ináč je okolo dropov ticho, až si sotvakto spomenie, že tieto krásne a majestátne živočíchy donedávna patrili ku koloritu Podunajskej nížiny.
Trúchlivý osud dropov by nás však mal upozorniť, že v krehkej, civilizáciou zanešvárenej prírode môže rovnako žalostný koniec nastať aj pre druhé živočíchy, či rastliny. A potom aj na tieto zložky prírody s pokojným svedomím zabudneme? A tým bude všetko vybavené?
