JASOVÁ / RIGA. Začiatok príbehu je známy viacerým čitateľom staršej generácie, ktorá si ruštinu poctivo odkrútila. Mladší sa iba zasmejú. Pioniersku korešpondenciu si začala vymieňať aj pani Monika z Jasovej (pre niektorých známa z niekoľkých článkov v Našich novostiach).
Ako sa dieťa v základnej škole popasuje s úlohou „napíš do Ruska“?
• V tej dobe? Tak, že ju splní. Tak som napísala svoj prvý list do „Ruska“. Pre nás celá tá veľká zem bola Rusko, až niekedy v šiestej triede na zemepise sme sa dozvedeli, že tých ruských republík je 15. Takže moja „Ruska“ bola priamo z Rigy, hlavného mesta Lotyšska.
Písanie ale nezostalo iba po ôsmu triedu...
• Situácia s ruštinárkou sa objavila aj na strednej. Potom sme začali uvažovať o stretnutí. Hoci Sovietsky zväz bol náš priateľ na večné časy, s cestovaním, najmä súkromným, to nebolo jednoduché.
Takto to začalo pred 41 rokmi.
Dnes nám na cestu do Lotyšska stačí občiansky preukaz. Ako to bolo predtým?
• Najprv bolo treba vybaviť pozývací list. Ja som ho na matrike pre ňu dostala hneď, no na druhej strane to bolo o niečo zložitejšie. Našu prvú návštevu zamietli, pretože študentka nemôže pozývať hostí, nemá vlastný byt (bývala u rodičov). Vraj kde chce hostí ubytovať a ako ich uživiť? Keď sa zaviazali jej rodičia, boli zas v Moskve olympijské hry a vtedy boli súkromné návštevy zakázané. Priateľka išla aj na vysokú, takže študentkou bola dosť dlhý čas, čo bola vždy zámienka, keď nie to, tak ono.
Prišiel rok 1986. Čím bol výnimočný v cestovaní?
• Vybuchla Černobyľská elektráreň. A ako pred svetom ukázať, že vo Zväze sa nič nestalo, všetko je v najlepšom poriadku a ničoho sa netreba obávať? Atómka vybuchla 26. apríla, naše víza boli podpísané a vydané 29. apríla. Už mohla pozývať aj študentka. Obavy sme začali mať, naopak, my. Ale presviedčali sme sami seba, že Lotyšsko je od Ukrajiny dosť ďaleko.
Priateľka bola na Slovensku o dva roky neskôr, ale to už Gorbačov otváral Rusko svetu.
Dnešné kamarátky v módnej dielni.
Čo nasledovalo po príchode do Rigy?
• Museli sme sa hlásiť na cudzineckej polícii, podpísať niekoľko dokumentov, že súhlasíme s príkazmi a zákazmi a nezostaneme v krajine po vypršaní víz. Šoféra nám robil priateľkin otec. Najprv nás zobral presne tam, čo sme mali zďaleka obchádzať (čo bola v tej dobe naozaj odvaha), ale videli sme aj krásy tejto krajiny. Všade sme cítili vplyv nášho večného bratstva, Československo tam znelo ako zázračné slovíčko, v Inturiste nám otvárali dvere ako VIP návšteve.
A 28 rokov po prvom stretnutí ste túto krajinu navštívili opäť.
• Je to dlhý čas v živote človeka i krajiny. Zmeny sme pocítili už prechodom hraníc. Dorazili sem bilbordy, reklamy, obchody, značky tovarov, ktoré sú známe aj v našich mestách.
Ale cítili sme aj určitú skromnosť a národnú hrdosť. Mesto bolo udržiavané, čisté. Bolo to veľmi srdečné a úprimné stretnutie, veľa sa spomínalo, rozprávalo, smialo i plakalo. Moja ruštinárka by bola určite rada, že sa ešte stále cvičím v ruštine.
Pohľad na mesto.
Autor: EWB
