ŠURANY. Obyvatelia obce zachovávajú mnoho ľudových zvykov a tradícií, ku ktorým patria i tzv. driapačky (driapanie peria).
O histórii driapačiek nám porozprávala Magdaléna Botková: „Husi sa v minulosti chovali v každej rodine. Husi rastú veľmi rýchlo, za 10 – 12 týždňov och mohli šklbať prvýkrát a následne o šesť týždňov znova. Po druhom šklbaní sa hádzali husi do krmníka, kde ich počas štyroch týždňov kŕmili kukuricou. Pri hodoch nesmela chýbať husacina ani v jednej rodine.
S driapaním peria sa začalo obyčajne od Všechsvätých. Najbližšie susedky, priateľky a príbuzní sa dohodli, kedy sa u ktorej bude driapať. Začínali vždy o piatej popoludní, spoločná práca trvala do desiatej večer. My deti sme sa veľmi tešili najmä na „nenku“ Anelu. Vedela rozprávať humorné príhody, napríklad ako sa viezli v širokých sukniach na motorke, ako boli kradnúť na „Homoku“ vlastné marhule.
Driapalo sa všetko perie podľa poriadku: - malé a drobné sa len predriapavalo, páperie sa púšťalo a veľké perá, tzv. brká sa nechávali na „ perká“, s ktorými sa mastili plechy a koláče. Krídla z husí sa používali na zmetanie pavučín zo stien.
Na „kus reči“ chodili na driapačky aj manželia žien, ktoré sa tejto práce zúčastnili. Mládenci na driapačky nechodili, pretože vytvárali rôzne žartíky, ako napríklad pustenie vrabca do peria. Ženám sa to nepáčilo, lebo roztrúsené perie sa ťažko pozbieralo späť.
Keď sa dievka vydávala, musela mať vo výbave dve duchny (periny) a štyri vankúše. Materiál mamičky pripravovali dievčatám od malička.
Na konci driapania bol neodmysliteľný oldomáš: koláče, zemiakové pagáče, čaj s rumom alebo varené víno so škoricou - takže o smiech a veselosť nebola núdza.
Bolo samozrejmé, že pri driapaní peria si ženy aj zaspievali. Okrem slovenských ľudových piesní boli obľúbené aj ruské a ukrajinské ľudové piesne. Najradšej sme spievavali srbskú pesničku „Králu Péro“. Evokovalo nás k tomu i to, že „péro“ znamená perie.
Dnes sa chov husí pomaly vytráca, napriek tomu, že husi sú spoločenské, prítulné, zvyknú si na človeka, ktorý sa o nich stará. Tradíciu páračiek však dodržiavame.
Pekný zelený trávnik je báseň, poézia a malé húsatká, ktoré sa na ňom pasú vytvárajú súlad, harmóniu. A krása patrí k životu.“
