NOVÉ ZÁMKY. Na ulici ju ľahko rozlíšiť od slovenských žien. Nie je to len tmavou, exoticky pôsobiacou pokožkou a dlhými tmavými vlasmi, ale najmä neustálym úsmevom na tvári a sršiacim temperamentom. Ako sa cudzinec dokáže zabývať v Nových Zámkoch a prečo naše ulice pôsobia tak smutne, prezradila krásna Španielka Lauri Rodriguez Blanco.
Na Slovensku žiješ už vyše roka. Ako si sa dostala práve do Nových Zámkov?
• V Španielsku som sa zaľúbila do Slováka Miša, ktorý tam bol na dovolenke s partiou. Keďže pracuje v Nových Zámkoch, priviedol ma sem a neskôr sme sa vzali. Musím sa však priznať, že Španielsko mi veľmi chýba.
Ako zareagovala tvoja rodina, keď si im oznámila, že sa sťahuješ za hranice?
• Páči sa im môj manžel, sú radi, že sme spolu, no nepáči sa im tá diaľka. Vidia ma len raz za tri štyri mesiace, čo je veľmi málo. Napriek tomu sa snažím s nimi udržiavať kontakt. Veľmi by som chcela aby prišli sem k nám. Budúci rok im chcem ukázať Slovensko.
Je jasné, že za domovinou sa ti cnie - ale čím je Španielsko lepšie ako naša krajina?
• Oveľa viac ma baví exotický život. Je veľmi zábavný a spontánny, čo mi v tomto meste chýba. A nehovoriac o mori a prírode, za ktorými mi je extrémne smutno.
Vedela si si rýchlo zvyknúť na tunajší život?
• Keď som tu bola prvý krát iba na návšteve, zlomila som si ruku, takže mi nezostala najlepšia spomienka. Ale v lete, keď som sa už nasťahovala, sa mi tu zapáčilo. Všetko bolo krásne rozkvitnuté a dobre som sa cítila aj na Štrande.
Ako na teba pôsobia Nové Zámky ako mesto?
• Je to veľmi tiché a pokojné mesto. Nepáčia si mi tmavé budovy, ale už sa začínajú meniť. Máte zvláštnu povahu. Ľudia sú smutní, na uliciach sa nikto s nikým nebaví a každý iba zazerá.
V Španielsku nenájdete tiché ulice. Mesto León, kde som bývala, má 135-tisíc obyvateľov a vyše dvetisíc kaviarní či barov. Každý tam rozpráva nahlas, no tu sú ľudia tichí, aby nevyrušovali vedľajší stôl. Chýba mi tá španielska spontánnosť.
Čím to asi je?
• Ešte dokonale nepoznám mesto. Môže to byť počasím, ale aj históriou a komunistami, keďže najčastejšie sa ududranosť týka starších ľudí. Taktiež aj tými zničenými a tmavými budovami.
Učíš španielsky jazyk, ale bežne musíš prekonať jazykovú bariéru. Nemáš problém dorozumieť sa napríklad na nákupoch?
• Vôbec nie. V obchode vidím čísla a ceny a väčšinou sa so mnou nikto nerozpráva (smiech).. Mám tu však mnoho priateľov, ktorí rozprávajú po španielsky a v hocakej situácii mi pomôžu a pretlmočia.
Priniesla si si so sebou aj nejaké španielske tradície?
• Jedine na Silvestra dodržiavame takú malú tradíciu - musíme zjesť dvanásť bobuliek hrozna, aby sme mali na každý mesiac v roku šťastie. Iné sa tu ani nedá realizovať, keďže naše krajiny sa veľmi odlišujú od Slovenska.
A čo jedlo a gastronómia Slovenska?
• Vaše jedlo mi vôbec nechutí. (smiech). V Španielsku máme mnoho chutí, rôzne špeciálne korenia a bylinky. Tu sa len solí alebo sladí. Máme veľa druhov mäsa a rýb, aké tu vidím len občas. Rovnakú máme asi iba ryžu, ktorú jedávam veľmi často. Ale napríklad vaše bryndzové halušky mi veľmi chutia.
Skúšam variť aj španielske jedlá. Najčastejšie je to paella, šošovica. zemiaky, ryža a niektoré druhy rýb a mäsa. Lenže nikdy nedosiahnem rovnakú chuť ako doma.
Počujem, že pár ľahkých slovenských slov rozumieš, ale konverzácia ti ešte nejde.
• Veľmi by som sa chcela naučiť váš jazyk, ale je taký ťažký, že to ide veľmi pomaly. Do firmy, kde teraz pracujem, som sa prišla učiť po slovensky – a oni ma namiesto toho vzali ako lektorku španielčiny (smiech). Musím sa priznať, že televíziu aj internet mám ešte stále v španielčine.
