NOVÉ ZÁMKY. Pred 70 rokmi sa dostalo na území južného Slovenska, pričleneného po Viedenskej arbitráži k Maďarsku, do finálnej fázy tzv. riešenie židovskej otázky. Židovské obyvateľstvo izolované v getách a sústreďovacích táboroch čakalo na svoju deportáciu do Osvienčimu.
Kto boli títo ľudia?
Kto boli títo ľudia? Ako žili, aké bolo ich miesto v spoločnosti a v každodennom živote mesta? Odpovedí na tieto otázky sa dočkajú návštevníci Múzea Jána Thaina v Nových Zámkoch od 4. júna do 31. augusta 2014 na výstave Stratení Novozámčania.
Múzeum Jána Thaina v Nových Zámkoch v spolupráci so Židovskou náboženskou obcou v Nových Zámkoch pripravilo pri príležitosti 70. výročia deportácií židovského obyvateľstva mesta tematickú výstavu, ktorá si kladie za cieľ priblížiť návštevníkom život miestnej židovskej náboženskej obce pred, počas a po tragickom období holokaustu.
Čo znamenalo byť Židom
Výstava odpovedá na otázku, kedy táto náboženská komunita vznikla a ako sa rozvíjala. Skrze predmety používané pri náboženských obradoch a sviatkoch umožňuje nahliadnuť do toho, čo vlastne znamená byť židom. Ale obraz by nebol úplný bez poznatkov o tom, ako riešili problémy vzdelávania a aký viedli spolkový život.
A nakoniec to najhlavnejšie, aký bol ich prínos pre mesto, akú úlohu zohrávali pri rozvoji športu a v neposlednom rade, aká bola ich úloha v hospodárskom a obchodnom živote Nových Zámkov. Toto všetko sa však malo jedného dňa násilne skončiť.
Časť úvodnej expozície. FOTO: (MA)
Izolácia od zvyškov spoločnosti
Od začiatku novembra 1938, kedy padlo rozhodnutie o pripojení južného Slovenska k Maďarsku, v ktorom už platili prvé protižidovské zákony, sa začal kolotoč okliešťovania ich práv, štátom podporovanej štvavej antisemitskej rétoriky a príprava izolovania židov od zvyšku spoločnosti.
Po vstupe nemeckých vojsk do Maďarska v marci 1944 padli aj posledné zábrany a v priebehu troch mesiacov dokázal maďarský štátny aparát realizovať deportácie židovského obyvateľstva.
Mapa vo vitríne ukazuje rozsah geta v centre Nových Zámkov. „Každý obyvateľ si tam mohol vziať 50-kilogramovú batožinu a nábytok vraj podľa ľubovôle. Ale trvalo len pár týždňov, kým sa ľudia z geta vydali na pochod,“ hovorí Tomáš Lang, predseda Židovskej náboženskej obce v Nových Zámkoch.
Do dobytčích vagónov
O tri týždne nasledoval pochod z geta do tzv. Grünwaldovej tehelne. To bola posledná zastávka pred samotným transportom. Tehelne vyberali, pretože tam viedla priemyselná vlečka. Na ňu mohli nasunúť súpravu aj s dvadsiatimi dobytčími vagónmi - bez nežiadúceho obecenstva.
Okrem novozámockých Židov sem priviezli aj ľudí z get v Galante a Senci. V tehelni sa tlačilo bezmála 5000 ľudí.
„Dcéra novozámockého doktora vo svojich pamätiach píše, že keď šli pešo do tehelne, niekto zakričal, aby mu dali kabát - že ho už aj tak nebudú potrebovať.
Ale boli aj iné prejavy. Dve dcéry a manželku lekára zo Štefánikovej ulice schovávala rodina na Andovskej ulici. V pekárni pri dnešnej strednej škole na Jesenského ulici schovávali a ďalších, ktorí sa potom vyhli odvlečeniu. Július Bajčan nosil ľuďom v pracovnej službe odev aj inak im uľahčoval údel.“
Takmer 2 500 Novozámčanov
„11. a 14. júna odtiaľto odišli dve súpravy do Auschwitzu. Prvá odviezla 2 899 a druhá 1 980, spolu 4 879 ľudí. Z nich 4 032 bezprostredne po príchode na rampu v Auschwitzi poslali do plynu. Z 847 vyselektovaných na otrockú prácu prežila a vrátila sa necelá polovica,“ pokračuje T. Lang, spoluautor knihy Holokaust na južnom Slovensku.
Všetky vlaky prvýkrát zastavovali až v Košiciach. Zomrelých vyložili na stanici a pochovali na židovskom cintoríne. Kým sa toto vražedné súkolie zastavilo, padlo mu za obeť takmer 2 500 Novozámčanov. Ich mená sú vytesané do pamätných tabúľ na vnútorných stenách novozámockej synagógy spravovanej jednou z posledných dvanástich židovských náboženských obcí na Slovensku. O jej členoch, o tom ako žili, aká tragédia ich postihla, ale i o tom ako časť z nich prežila, je táto výstava.
Ešte pred samotnou vernisážou si expozície prezreli zástupcovia médií. FOTO: (MA)
Prvýkrát v takomto rozsahu
Exponáty pochádzajú zo zbierok Múzea J. Thaina, archívov Židovskej náboženskej obce v Nových Zámkoch a súkromnej zbierky Jozefa Tótha. „Ešte nikdy sa v takomto rozsahu táto téma nevystavovala. Som nesmierne vďačný múzeu, že sa toho chopilo,“ zhodnotil T. Lang.
Až do doku 1989 sa hovorilo o obetiach antifašistov a politických väzňov. Ale prenasledovanie Židov sa stratilo z výučby aj z povedomia spoločnosti.
Nie obete vojny, ale vraždy
„Vždy zdôrazňujem: Židia nie sú obeťou II. svetovej vojny, ale obeťou plánovitého cieľavedome vykonaného vraždenia a genocídy pod rúškom vojny.
Neviem si predstaviť, že by v mierových dobách cez Košice vyviezli v transportoch vyše 400-tisíc ľudí.“
Ďalšou skupinou cieľavedome prenasledovaných obyvateľov Nových Zámkov boli Rómovia. Na tieto obete absurdnej rasovej diskriminácie sa však nevzťahovalo zbavenie majetku ani osobitné zákony.
„Bol som v archívoch Koncentračného tábora Dachau, kam odviezli väčšinu novozámockých Rómov. V mojej knihe je ich menný zoznam,“ uzavrel T. Lang.
Cyklus novozámockých podujatí pokračuje
Výstava Stratení Novozámčania je súčasťou cyklu podujatí, ktoré sa viažu k prenasledovaniu novozámockých Židov.
Nasledovať bude výstava veľkoplošných fotografií Auschwitz album na Korze, vyhodnotenie literárnej súťaže, koncert klasickej hudby, ďalej pietne zhromaždenie na židovskom cintoríne, pamätné zhromaždenie verejnosti pri pamätníku holokaustu, vokálny koncert v synagóge.
