Na odhalení pamätnej tabule J. K. Viktorínovi sa zúčastnila aj delegácia z Nových Zámkov
VYŠEHRAD / MAĎARSKO. Delegácia novozámockých matičiarov pod vedením Jany Garajovej a členov občianskeho združenia Za troma mostami s predsedom Františkom Danielom sa zúčastnila slávnostného odhalenia pamätnej tabule slovenskému národovcovi, literátovi, farárovi a mecénovi umení Jozefovi Karolovi Viktorinovi.
Podujatie zorganizoval Dom osvety kráľa Mateja Korvína vo Vyšehrade a Slovenská samospráva VIII. obvodu Budapešti pri príležitosti 192. výročia narodenia K. Viktorína. Slávnosť na nádvorí Všeobecnej školy L. Áprilyho otvoril Budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena.
Po príhovoroch v slovenskom a maďarskom jazyku, ktoré predniesli vicestarosta mesta Vyšehrad a generálny tajomník Maďarskej akadémie umenia Tamás Gergely Kucsera, predseda Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Budapešti Kazimír Kápolnai a riaditeľ Slovenského inštitútu v Budapešti Gabriel Hushegyi, bola na budove školy odhalená pamätná tabuľa J. K. Viktorínovi. Posvätil ju vyšehradský prepošt, dekan rímskokatolíckeho farského úradu István Kalász.
V ďalšej časti programu vystúpili Nemecký národnostný spevokol vo Vyšehrade a členovia Tanečného súboru Základnej školy L. Áprilyho Kanyargó. Na záver k pamätnej tabuli položili vence. Po skončení oficiálnej časti si Novozámčania uctili pamiatku Jozefa K. Viktorína pri jeho hrobe na miestnom cintoríne.
I keď sa meno Viktorína spája s poprednými osobnosťami našich dejín ako Štúr, Sládkovič, Hurban a iní, pre mnohých je toto meno stále neznáme.
Jozef Karol Viktorín
Slovenský kňaz, publicista, vydavateľ, národný buditeľ. Narodil sa 12. marca 1822 v obci Zavar v okrese Trnava. Po vysvätení za kňaza v r. 1847 pôsobil v Senici a Trstíne.
Za podporu slovenských dobrovoľníkov bol v r. 1848 vyše pol roka väznený v Bratislave. Po prepustení z väzenia pokračoval v pastoračnej činnosti v Skalici a v starom Budíne, od r. 1866 bol farárom vo Vyšehrade. Spolupracoval s mnohými slovenskými národovcami - s Jánom Palárikom v r. 1858 vydal almanach Concordia, prostredníctvom ktorého zdôrazňoval potrebu zjednotenia národa a upevnenia spisovnej slovenčiny. Jadro almanachu tvorili príspevky štúrovských spisovateľov. Vydal diela Hollého, Sládkoviča a Záborského.
Okrem toho s Jánom Palárikom zorganizoval finančnú zbierku na pomník Jána Hollého, ktorý bol odhalený aj s bustou 11. mája 1854 nad Hollého hrobom v Dobrej Vode.
Jozef Viktorín stál pri zrode Matice slovenskej, ktorú aj po zvyšok života aktívne podporoval. Podieľal sa na založení Spolku sv. Vojtecha, finančne podporoval katolícke gymnázium v Kláštore pod Znievom. Popri množstve národne orientovaných aktivít venoval sa aj vlastnej tvorbe. Známe sú jeho diela Visegrad hajdan és most, Visegrad einst und jetzt a i. Prispieval do Orla Tatranského a v nemčine vydal gramatiku slovenského jazyka Grammatik der slovakischen Sprache, ktorá mala niekoľko vydaní.
Po nástupe na faru vo Vyšehrade v r. 1866 sa začal zaujímať o zanedbanú zrúcaninu tunajšieho hradu a možnosti jej záchrany. Vybudovaním turistickej cesty od stredu obce cez Kalváriu až po horné hradné ruiny a oživením legendy o Kláre Záchovej sa snažil vzbudiť záujem obyvateľov nielen o Vyšehrad, ale aj upozorniť na potrebu záchrany ďalších historických pamiatok. Jeho úsilie bolo úspešné a týmto krokom sa záchrana pamiatok stala celonárodným záujmom.
Jozef K. Viktorín bol známy aj ako historik a znalec slovanských a maďarských dejín. Udržiaval kontakty s českými, nemeckými a maďarskými vzdelancami, spolupracoval s ruskými vedcami, pôsobil ako súkromný profesor na Katedre slovanskej histórie univerzity v Kyjeve. Bol členom prestížnej Kisfaludyho spoločnosti, čestným členom Charkovskej univerzity a nositeľom viacerých vyznamenaní, o. i. aj ruského Radu sv. Anny II. stupňa.
Zomrel 20. júla 1874 v nemocnici Milosrdných bratov v Budapešti vo veku 52 rokov.
O životnej ceste tohto slovenského kňaza sa možno viac dočítať aj v publikácii Heleny Rusnákovej Búrlivý život J. K. Viktorina, ktorú vydalo občianske združenie Za troma mostami“.
