NOVÉ ZÁMKY. Karol Molnár mal v obsluhe dela na námestí aj dve mladé vojačky. Ku koncu vojny už vraj boli nasadení všetci. Pri obliehaní Leningradu obsluhovali protiletecké delá práve dievčatá. „Tieto ešte nemajú osemnásť, nemôžu strieľať zo samopalov. Väčšinou robia zdravotníčky, ale hodia sa aj k delu,“ povedal.
Samohybné protitankové delo kalibru 45 patrí Klubu vojenskej histórie v Pohronskom Ruskove. V bojoch muselo trafiť nemecký tank aj niekoľko krát, aby ho zneškodnili. V sobotu 29. marca malo podstatne ľahší cieľ – nemecké guľometné hniezda na náprotivnom brehu rieky Nitra.
Výstava a stretnutie v dome kultúry
"Opodrobnostiach druhej svetovej vojny sa veľmi dlho nehovorilo. Až posledné desaťročie otvorilo tok informácií, Začalo sa otvorene hovoriť, organizovali sa prednášky najprv pre učiteľov, potom pre žiakov. Dnes je aj táto kapitola aktuálnou súčasťou tematických plánov hodín dejepisu v novozámockých školách," povedal účstníkom stretnutia primátor mesta Gejza Pischinger.
Výstava v dome kultúry. Foto: (MA)
Autentické spomienky sa však nedajú nahradiť teoretickými prednáškami. Dnes prijali pozvanie František Daniel, Lívia Hoffmannová, František Kovács, Ján Juhász a Július Bajčan. Ich osobné príbehy nech sú mementom pre nás všetkých, aby sa hrôzy vojny v meste už neopakovali.
Chlapcov odviedli k delostrelcom
Františka Kovácsa z Gbeliec oslobodila takmer o dva mesiace neskôr na území západných Čiech nie sovietska, ale americká armáda.
Od roku 1943 študoval v Nových Zámkoch na vtedajšom, kráľovskom maďarskom gymnáziu. Bolo smutnou udalosťou, keď niektorý chlapec prišiel do školy v čiernom a trieda sa modlila za pamiatku jeho otca, ktorý padol na fronte. Na dvore gymnázia v rámci telocviku kopali zákopy, lebo všetci žiaci sa počas poplachu do pivnice nezmestili.
„Vo februári 1945 nám nemecké tanky rozstrieľali dom, v ktorom zahynul môj otec. Nemohol som mu ísť ani na pohreb, lebo nyilasi nechali všetkých 14 – 15 ročných chlapcov nastúpiť na stanicu - vraj máme ísť na týždeň do Komárna kopať zákopy,“ povedal na konferencii.
„Dôvodom bolo, že maďarský fašistický vodca Szálasi sľúbil Hitlerovi 100-tisíc maďarských mládencov na pomoc nemeckej armáde. Zo Štúrova, Mužly a Obidu nás vzali okolo 500, z Chotína pri Komárne dokonca aj dievčatá. Z Gbeliec nás odviedli 48, dvanásti sa nevrátili.“
Na nemeckých hraniciach s Holandskom cvičili štrnásťročných chlapcov na protilietadlových delostrelcov. Pätnáste narodeniny „oslávil“ na pochode z nemeckého Kasselu do Göttingenu. Pri Karlových Varoch skupinka z Gbeliec ušla. Pracovali u sedliakov za byt a stravu. Až jedného rána prišlo do dediny malé vojenské auto, vodič bol černoch, Vypálili dlhú dávku, aby sme vedeli že sa skončila vojna.
Bomba trafila deti
Lívia Hoffmanová počas vojny pracovala na krajskom súde. Prežila dve bombardovania Nových Zámkov, na to tretie v marci 1945 však do smrti nezabudne.
„V pivnici bol veľká miestnosť. Po stranách boli lavice a v strede stôl. Počas náletu sa pri ňom hrali dvaja 6 – 7 roční chlapci,“ povedala. „Jedna bomba zatriasla celou budovou, všetko padalo a my sme utekali, kade sa dalo. Keď sme sa vrátili, nepustili nás do domu. Jedna bomba spadla priamo do pivnice na ten stôl a zabila oboch chlapcov.“
Ako zázrakom zostali na námestí nepoškodené kostoly aj najstaršia budova, ktorú dal ešte v 16. storočí postaviť Peter Pázmány.
Model Liberátora, aké bombardovali mesto. Foto: (MA)
Bomby pršali ako dážď
Július Bajčan vyrastal v Dedinke, počas vojny študoval na šurianskom gymnáziu a býval v Nových Zámkoch v blízkosti dnešnej Léckej ulice.
„Bol tam poľnohospodársky dvor s piatimi rodinami a mnohými deťmi. Na dvore sme mali bunker, ale hlavne sme sa v ňom hrávali. Spoliehali sme sa, že Nové Zámky nemajú bombardovať,“ spomína.
Krásna slnečná sobota 7. októbra 1944 sa však podľa jeho slov zmenila na apokalyptický armagedon.
„Bombardéry nalietali od Palárikova ponad trať. Najprv sme videli len šmuhy, ako keď sa spustí silný lejak. Lenže to pršali bomby na železničnú stanicu. Úlomky padli až k nám, asi trojkilový sme ešte dlho potom uchovávali.
Na stanici bolo božie dopustenie. Samé krátery, ľudské údy na stromoch a drôtoch elektrického vedenia.“
Potom ich otec odviezol k rodine Bajlovcov do Semerova, kde vyčkali až do oslobodenia obce 27. marca.
Stratení Novozámčania
„Pre mňa je tento deň výročím ukončenia vojny. Inak však nie je dôvod na oslavy. Pretože väčšina príbehov z toho obdobia je veľmi smutných,“ povedal Novozámčan Ján Juhász. Okrem iného hovoril aj o tisíckach stratených Novozámčanov – členov židovských rodín, ktoré vyhladili v Osvienčime. Prežili len chlapi, ktorých vtedy povolali kopať zákopy.
Po vojne nastúpil ako učeň k majstrovi na Komárňanskej ulici. „Celú jeho rodinu vyhladili. Na stene mal fotografiu svojich príbuzných a vždy, keď na ňu pozeral, plakal. Ani ja pri takýchto spomienkach nemôžem zadržať slzy,“ dodal.
Jedna z knižiek o vojnových udalostiach. Foto: (MA)
