Kominár vraj nosil šťastie. Keď poriadne skontroloval sporák a vymietol komín, rodina mohla začas spokojne kúriť, variť aj spávať - bez strachu, že z dobrého sluhu sa stane zlý pán. U nás nosia šťastie rovno dvaja - kominár aj kominárka.
NOVÉ ZÁMKY. Už za čias Márie Terézie si podľa zákona ľudia museli dať čistiť komíny. Z vtedajších kominárov sa občas stávali rovno aj hasiči. Tí si neskôr vytvorili vlastnú profesiu, ale zostal im spoločný patrón – svätý Florián.
Prináša šťastie
Peter Gyűrűsi jeho podobizeň dodnes nosí na gombíkoch pracovného mundúra. „Občas hrozí, že o ne prídem. Ešte stále sa traduje, že chytiť gombík kominára prináša šťastie. Osobitne českí návštevníci Podhájskej ma radi zastavujú,“ hovorí.
Komínov je všade dosť – aj požiarov z nich tiež. Kominárstvu však chýba celá generácia. „Akoby všetci chceli sedieť v kanceláriách a čierne remeslo sa odovzdávalo iba nasledujúcim generáciám v rodinách,“ pokračuje kominár, ktorý sa šiel remeslu učiť k majstrovi Ladislavovi Markechovi. Dnes komíny čistí, vložkuje a s partiou aj stavia.
Takto ich môžete stretnúť na ulici. Foto: (MA)
Povinnosť zo zákona
Podľa zákona si má každá fyzická aj právnická osoba zabezpečiť kominárske práce. Vykurovacie systémy na tuhé palivo treba kontrolovať trikrát ročne, u plynových kotlov a komínov je to menej. „U nás, samozrejme, nie je taká tuhá zima ako napríklad na Orave – tá posledná sa ani nezačala. Hlavná je však bezpečnosť,“ zdôrazňuje Peter Gyűrűsi.
Vysvetľuje, že horenie v komíne je nekontrolovateľný proces. Pri teplote okolo 1 000 – 1 200 stupňov Celzia sa sadze môžu vznietiť kedykoľvek po zakúrení. Môžete mať aj nový komín a kotol – ale ak doň „naládujete“ kadejaký odpad, dym pod teplotou 60 stupňov začne kondenzovať, zatekať a vzniká dechtovina, ktorá tiež môže zapríčiniť požiar.
Spoznajú ho zďaleka
Úlohy kominára sú od čias Márie Terézie rovnaké: skontrolovať dymovody, zapojiť spotrebiče, prečistiť samotný komín. Len výbava je iná, takže
Peter Gyűrűsi nechodí na bicykli s rebríkom na pleci ako jeho predchodcovia. Na všetky kefy a náradie dnes už treba kombi auto.
Biela šatka okolo krku, čapica, mundúr s koženým opaskom, na ňom kabela a baterka – a na pleci neodmysliteľná kefa na stočenom oceľovom lane však zostali neodmysliteľnou súčasťou imidžu kominára. A tak ho ľudia poznávajú už zďaleka. Stane sa, že kým sa dostane k zákazníkovi, už cestou ho zastavia a požiadajú o pomoc.
Riziko domácich „kutilov“
Naši predkovia si veľké starosti nerobili. Najprv postavili dom, dokončili krov a strechu a potom začali stavať komín. Ak náhodou natrafili na drevenú hradu, jednoducho ju oplechovali. Na kúrenie polenami to možno stačilo, dnes sa to občas skončí požiarom.
Aj dnes vidieť v niektorých domácnostiach kadejaké výtvory. Kotly spred niekoľkých desaťročí prerobené na plyn, všakovaké výhybky a nad tým podomácky zostavený komín.
Kominár pri práci. Foto: (MA)
„Domáci majstri si preštudujú nejaký návod na nete, kúpia materiál a potom sa čudujú, keď vyzerá aj funguje ako zlepenec. Ak nový komín – tak od päty až po vyústenie,“ vysvetľuje kominár.
„Skladačka“ zo stavebnicového systému vraj býva aj trojdňovou robotou. Antikorový fasádny komín je cenovo podobný, akurát ho postavia za pol dňa.
Pamätá si celé generácie
Keď začal chodiť po domoch, mnoho ľudí bolo prekvapených, že sa o ich domácnosti začal zaujímať kominár. Niektorí mali zlé skúsenosti so všelijakými „kváziodborníkmi“, iní sa zasa tvárili, že s údržbou komína si vystačia sami. Dnes si už zvykli.
„Kominár je ako rodinný lekár domu – tiež v ňom zažije niekoľko generácií. Pamätám si svoju robotu, viem, kde majú aký komín, v akom stave sú spotrebiče. A nie vždy vyhovujú,“ upozorňuje Peter Gyűrűsi.
„V krajnom prípade vydávam oficiálne potvrdenie o zákaze používania. Na obecnom úrade potom oznámim adresy domov, kde je takýto vážny problém. Ak sa niečo stane, je to na zodpovednosti používateľa.“
Dievča v kominárslej uniforme. Foto: (MA)
Dievča v kominárskej uniforme
Nové Zámky sa môžu pochváliť jednou zo štyroch kominárok na Slovensku.
Dvadsaťsedemročná Tünde Bogárová od začiatku tohto roka pracuje v Kominárstve Petra Gyűrűsiho.
Nechodila do žiadnej špeciálnej kominárskej školy, ale na Materiálovo-technologickú fakultu v Trnave. Mala by teda robiť priemyselnú manažérku. „Zazrela som inzerát, v ktorom hľadali kominárku, tak som sa prihlásila. Bola som hlavne zvedavá.“
O komínoch dovtedy veľa nevedela, ale postupne prechádza kominárskymi lekciami. ,,Zatiaľ sa len zaúčam. Kontrolujem, čistím komíny, pod dohľadom majstra som vyskúšala aj ich vložkovanie.“
„Ráno som nalíčená, upravená, ale po zmene som kompletne čierna od sadze. Neberiem to ako problém, dá sa to pomerne rýchlo umyť.“ Najnepríjemnejšou bola asi zver v komínoch. „Už som si zvykla na všeličo. Neverili by ste, čo všetko sa dá z komína vytiahnuť.“
Po majstrovi zatiaľ „zdedila“ pracovný kabát, nohavice aj starý kominársky opasok, ale už sa jej šije nová uniforma presne na mieru. Vo svojom okolí našla veľkú podporu. „Známi z rodinných domov mi začali vyvolávať, aby som ich prišla navštíviť a skontrolovať komíny.“
V Nových Zámkoch je kominárka veľkou atrakciou. Ľudia reagujú prekvapene, ale pozitívne. Zahŕňajú ju zvedavými otázkami, ale aj podpornými slovami a milými gestami. S úsmevom spomína aj na ľudí, ktorí ju prídu pohladiť alebo chytiť gombíky na kabáte. ,,Práca ma baví, našla som sa v nej a chcela by som pokračovať ďalej.“
LUCIA KOLLÁROVÁ
Autor: Miroslav Antoni / Lucia Kollárová
