ŠTÚROVO. Slávny maďarský reportér Tvrtko Vujity tu bude mat prednášku.
Získal množstvo ocenení, okrem iných Pulitzerovu cenu a štátne vyznamenanie za zásluhy. Prednáša na univerzitách, založil nadáciu Každodenný hrdina, ktorá oceňuje hrdinov všedných dní.
Jeho otec bol baník, mama dedinská učiteľka. Narodil sa ako Szilárd Balog a potom si zvolil meno po starom otcovi z matkinej strany – Vujity. Meno Tvrtko nevedel vysloviť ani jeho otec. S manželkou Gyöngyi Zsolnay sa zoznámil na basketbalovom zápase v Ružomberku.
Od devätnástich je vojnovým spravodajcom
Často bol prinútený použiť cudzie meno, falošné doklady a doslova si vymyslel svoju profesiu i minulosť. Posledného vojnového zajatca s maďarskými koreňmi priviedol späť domov ako lovec medveďov. Do etiópskeho tábora malomocných mu povolili vstup ako prestížnemu lekárovi na prieskume. Aby ho pustili do Severnej Kórey, musel sa stať súčasťou baptistického humanitárneho tímu.
Je veľvyslancom mesta Pécs, Európskeho hlavného mesta kultúry roka 2010. S tradičnou baseballovou čiapkou už podával spravodajské informácie z celého sveta. Okrem toho je dobrý rozprávač, ale aj herec a muzikant.
Jeho knihy sa stali v Maďarsku bestsellermi. Boli preložené do viacerých jazykov. Výber reportáží z kníh „pekelných príbehov“ sa predstavil aj slovenskému čitateľovi s názvom Videl som peklo, Videl som peklo 2, (Ne)obmedzený diktátor, Posledná cesta do pekla a Útek z pekla.
Mal len devätnásť rokov, keď sa celkom náhodou sa stal vojnovým spravodajcom.
Pamätáte si svoj prvý novinový článok?
• Mal som 17 rokov, keď sa v Dunajskom denníku objavil môj prvý článok. Bol som si istý, že ak niečo zmení dejiny svetového novinárstva, bude to práve tento môj článok. Nestalo sa tak. Neskôr mi šéfredaktor známeho týždenníka odporučil, aby som sa radšej poobzeral po inom povolaní.
Ako to bolo s vašim odchodom do Osijeku po vypuknutí juhoslovanskej vojny?
• Najprv som neuspel na prijímacích skúškach na právnicky odbor vedeckej univerzity v Záhrebe. Štyri dni po maturite vypukla vojna. Takto sa moje vysokoškolské štúdium rozplynulo ako dym. Namiesto neho prišli bomby, zbrane a nebezpečenstvo.
Vtedy ste rozhodli stať sa vojnovým spravodajcom bez štúdia žurnalistiky?
• Navštívil som štúdio regionálnej televízie Mtv v Pecsi. Navrhol som im, že ak pošlú štáb, rád im pomôžem s reportážami a s tlmočením. Už som sa s nimi nevrátil. Zostal som tam u kamaráta. Za jedinú noc ohradili celé mesto. Bol som jediný zahraničný „rukojemník“ v Osijeku. Plakal som ako dieťa. Neskôr ma oslovili, či budem telefonicky informovať televíziu a rádio.
A vy ste automaticky si odpovedali áno?
• Najprv som sa spýtal tunajších kolegov, či mi pomôžu. Začali sme pracovať. Boli to len referáty devätnásťročného chlapca, ktorý nevedel ani to, že tí s puškami a ďalekohľadmi sa volajú ostreľovači. Klepal som sa na celom tele, každý deň som plakal.
Svojmu denníku som dal názov ,Peklo má číslo 9. Lebo z Osijeku som musel vytáčať deväť čísel, keď som chcel zatelefonovať mame. Mojich rodičov onedlho informovali, že vyhorel dom, kde som dovtedy býval a obete ešte neidentifikovali.
Prečo vás tak veľmi naháňali Srbi?
• Nevedia znášať pravdu. Za správy, ktoré som odtiaľ prinášal, ma chceli umlčať. Keď som dostal Pulitzerovu cenu, myslím, že som si ju ani veľmi nezaslúžil. Ale vtedy som sa rozhodol, že musím byť tejto ceny odborne hodný.
Doma sa o vás boja a vy stále vyhľadávate nebezpečenstvo. Dokonca vás zasiahol ostreľovač. Chcete si tým niečo dokázať?
• Stalo sa to v Osake. Za to, že tu teraz môžem byť, ďakujem 2,5-tisíc markovej pancierovej veste, ktorá mi zachránila život. No jazvu vidno stále.
Napríklad v Rumunsku existuje osada, v ktorej žijú v karanténe deti odsúdené na smrť na AIDS. Už tam plánujem cestu spolu s dlhoročným spolupracovníkom a kameramanom Csabom Talánom. Strávili sme spolu viac nocí ako s vlastnými manželkami a mnohokrát sme si navzájom zachránili život.
Bojíte sa ešte vôbec niečoho?
• Zubára, lunaparkov a dokonca aj chvíľ, keď sa stratím v Budapešti.
Teraz vám vychádza siedma kniha....
• Už moja siedma vychádza v slovenčine, Slovákom sa teda moje knihy páčia.
Mojim cieľom nie je popisovať násilie, ale každodenných hrdinov, ktorí bojujú a ktorí sa snažia pomáhať v ťažkých situáciách.
V piatok 28. februára od šiestej hodiny večer s ním budete môcť v štúrovskom kultúrnom dome za dve hodiny precestovať celý svet a spoznávať neobyčajné príbehy ľudí, za ktorými sa reportér s kamerou odvážne vydal.
POSLEDNÝ VOJNOVÝ ZAJATEC
Pred siedmimi rokmi sme v ústave pre mentálne narušených na území bývalého Sovietskeho zväzu objavili posledného maďarského zajatca z druhej svetovej vojny. Nikto nevedel, že je Maďar, pretože takmer vôbec nerozprával.
Späť sa vrátil po 53 rokoch a nevedel ani svoje meno. Po odvysielaní jeho príbehu sa začali ozývať tisíce ľudí, ktorí ešte stále čakali nejakého rodinného príslušníka.
Toľko ľudí v ňom chcelo spoznať svojho otca, brata, strýka... Ozvali sa nám dokonca tri rodiny z Nových Zámkov. Napokon sa nám s pomocou psychiatrov podarilo zistiť jeho meno a skontaktovať ho s jeho skutočnou rodinou.
Je pekné, že svojou prácou môžem takto pomôcť ľuďom. Tento príbeh považujem za vrchol svojej kariéry.
Autor: Ľudovít Telek
