NOVÉ ZÁMKY. Na tých, ktorí sa nikdy nevrátili, si tento rok novozámocká Židovská náboženská obec spomenie sériou kultúrnych podujatí.
Po Viedenskej arbitráži
V dôsledku 1. viedenskej arbitráže v roku 1938 došlo k pripojeniu asi 10 000 km2 územia a milión obyvateľov dnešného južného Slovenska k Maďarsku. V Maďarsku bol už vtedy v platnosti vôbec prvý protižidovský zákon v Európe.
Ten od roku 1920 obmedzil prístup židovských študentov na univerzity a vysoké školy na 6%. Novší, tzv. prvý protižidovský zákon z roku 1938, obmedzil podiel Židov vo všetkých povolaniach na 20%. Tento sa na zabratom území začal uplatňovať okamžite.
Ani nie po pol roku prijali druhý protižidovský zákon, ktorý obmedzenie zúžil na 6% a zbavil desaťtisíce rodín možnosti obživy. Ten už bol na úrovni norimberských rasových zákonov. Nasledovalo systematické zbavovanie občianskych práv a zbavovanie majetku Židov.
Teror vyvrcholil v roku 1944. Vtedy bolo z vtedajšieho Maďarska do vyhladzovacieho tábora Auschwitz vyvezených najmenej 420 tisíc ľudí. Dohodu o „poskytnutí“ 300 tisíc Židov Nemecku uzavreli Miklós Horthy a Adolf Hitler na zámku Klessheim v predvečer nacistickej okupácie Maďarska 19. Marca 1944. Mala to byť cena za zotrvanie Horthyho v jeho úrade a ponechanie všetkej vnútornej správu krajiny v domácich rukách,
Toto „poskytnutie“ bolo kryté eufemizmom „na prácu“. „Keď k tomu došlo, brali matky s deťmi, tehotné ženy aj starcov. Každému muselo byť jasné, čo sa deje,“ pripomína desivé udalosti Tomáš Lang, predseda Židovskej náboženskej obce v Nových Zámkoch.
Novozámocká synagóga s pamätníkom obetiam holokaustu.
Transporty a prenasledovanie bolo organizované a vykonávané vlastnou 200-tisícovou armádou všetkých silových zložiek domáceho štátneho aparátu, mimoriadne úslužných Adolfovi Eichmannovi a jeho poradcom. Vo svojich hláseniach Berlínu tak Eichmann ako aj Veesenmajer vyslovovali údiv nad dôslednosťou, obetavosťou a nebývalou brutalitou najmä žandárstva.
Tragické udalosti leta roku 1944 sú nie počiatkom, ale pokračovaním rasistického vraždenia Židov. Už v auguste 1941 zhromaždili 18-tisíc Židov, ktorí nemohli preukázať svoje domovské právo a vyviezli ich vtedy frontovej oblasti Kamenec-Podolska. Tu ich príslušníci nacistického Sonderkomanda SS počas dvoch dní všetkých zastrelili. Bolo to v dobe, keď vo vtedajšom Maďarsku ešte nacisti neúradovali.
„Spomínať, pripomínať a prijať inakosť prostredníctvom posolstva kultúry“ je hlavné motto série kultúrnych podujatí, ktoré v roku 2014 zorganizuje Židovská náboženská obec v Nových Zámkoch ako spomienku na umučené obete holokaustu.
Dni, na ktoré sa nezabúda
„Koncert klezmerovej hudby v januári pripomenul 69. výročie oslobodenia Auschwitzkého tábora. Táto spomienka sa niesla oprávnene vo veselšom duchu. Ďalšími kultúrnymi podujatiami budeme sledovať udalosti roku 1944, ktoré viedli k samotným transportom,“ hovorí Tomáš Lang, a menuje, „prvá udalosť, ktorá smerovala k viditeľnej segregácii a viedla ku koncu, bolo nariadenie o povinnom nosení žltej rozlišovacej hviezdy z 5. apríla 1944. Tento deň si pripomenieme v kostole novozámockej reformovanej cirkvi speváckym koncertom Goldmarkovho spevokolu Židovskej univerzity v Budapešti.
V našom meste 2. mája 1944 vyšla vyhláška, že každý Žid sa musí nasťahovať do geta. Getá boli zriadené v mestách nad 10 tisíc obyvateľov. V Nových Zámkoch bolo vymedzené medzi dnešnou Michalskou baštou, ulicami Fajkovou a Pavla Blahu a Žerotínovou baštou. „Tí, ktorých sem sústredili, museli opustiť svoje byty a zanechať tam všetok svoj majetok,“ pokračuje spoluautor knihy Holokaust na južnom Slovensku, Tomáš Lang. „Toto opatrenie - sústredenie vyše 2000 ľudí v gete bez zásobovania potravinami a vodou si pripomenieme v synagóge začiatkom mája monodrámou Úklady a láska nielen podľa Schillera v podaní Zuzany Krónerovej.“
O tri týždne nasledoval pochod z geta do tzv. Grünvwaldovej tehelne. To bola posledná zastávka pred samotným transportom. Okrem novozámockých Židov sem priviezli aj ľudí z get v Galante a Senci. V tehelni, kde pod prístreškami sušiarní neboli podmienky pre život, sa tlačilo bezmála 5000 ľudí. „11. a 14. júna odtiaľto odišli dve súpravy do Auschwitzu. Prvá odviezla 2899 a druhá 1980, spolu 4 879 ľudí. Z nich 4 032 bezprostredne po príchode na rampu v Auschwitzi poslali do plynu. Z 847 vyselektovaných na otrockú prácu prežila a vrátila sa necelá polovica.“
Priame deportácie si pripomenieme pietnym zhromaždením na židovskom ortodoxnom cintoríne pri spoločnom hrobe 17 martýrov zavraždených v januári 1945 miestnymi nyilašmi. Verejné zhromaždenie bude pri pamätníku obetí pri Synagóge. Očakávame početnú prítomnosť vysokých predstaviteľov mesta, kraja, aj zahraničných diplomatov. Významnou časťou spomínania je očakávaná účasť a stretnutie preživších rodákov a potomkov obetí z celého sveta. Po zhromaždení bude spevácky koncert v synagóge. Vystúpi hlavný kantor Veľkej synagógy vo Viedni, Shmuel Barzilaj, očakávame člena opery SND Otakara Kleina a členku budapeštianskej opery Nóra Ducza.“
Koncert v dome kultúry.
Ďalšie podujatia
Do roka spomienok na holokaust zapojili aj študentov stredných škôl z Nitrianskeho kraja. Knižnica Antona Bernoláka so ŽNO vypísala literárnu súťaž. Literárne práce na tému Stratení susedia - žili medzi nami môžu študenti posielať knižnici do konca júna. Okrem toho sa v Múzeu Jána Thaina pripravuje výstava historických artefaktov a judaík. V septembri mienia v spolupráci s Múzeom SNP v Banskej Bystrici zorganizovať výstavu autentického deportačného vagóna a zopakovať inštaláciu reprodukovaných veľkoplošných fotografií z tzv. Auschwitzkého albumu. „Je to jediná autentické séria fotografií, ktorá sa dochovala,“ dopĺňa Tomáš Lang.
Spomínať budú aj inde
„Deportačné miesta boli v Dunajskej Strede, v Komárne, v Nových Zámkoch, v Leviciach a v Košiciach, odkiaľ odviezli celkom 31 696 ľudí. V každom z týchto piatich miest budú spomienkové akcie.“ Budú sa konať stretnutia tých, ktorí prežili hrôzy holokaustu, konferencie či odhaľovať pamätníky. Nie zriedka sa pripomína porovnanie, že kým Slovenský štát vydal svojich 57 tisíc občanov nacistom už v roku 1942, keď do Maďarska sa podarilo utiecť a dočasne sa zachrániť asi 5000 Židom, v Maďarsku sa tak stalo až v roku 1944. Časový rozdiel udalosti v roku 1944 neospravedlňuje. V oboch prípadoch boli rovnaké ciele aj prostriedky, len v daných dobách boli zásadne iné geopolitické podmienky. Horthyho garnitúra mala všetky prostriedky a moc k tomu, aby deportáciám zabránila. Žiaľ, oba režimy boli k svojim židovským spoluobčanom zločinné, lúpežné a vražedné“, uzatvára predseda ŽNO v Nových Zámkoch.
