NOVÉ ZÁMKY. Po dvoch rokoch majú za sebou obdobie ticha, ale aj tri úžasné divadelné hry plné humoru a emócií. Už teraz chystajú premiéru ďalšej hry plnej pikantností z partnerského života.
Čo viedlo dvoch mladých nádejných hercov k vytvoreniu svojho vlastného divadla?
N.: Stretli sme sa v divadelnom súbore Kocúrik pri Centrom voľného času Pyramída. Spočiatku me hrávali improvizované divadlo. Zistili sme, že divadlo rovnako vidíme, cítime aj vnímame rovnako. Domáca neprofesionálna divadelná pôda v Divadle mladých nás inšpirovala k založeniu vlastného divadielka.
M.: Uplietli sme na seba bič v podobe hry, ktorú sami od základov vytvoríme - od scenára, cez vytváranie kostýmov až po hranie na javisku. Našli sme úžasnú hru pre dvoch hercov, ktorá, žiaľ, dodnes neuzrela svetlo sveta. Myslím, že práve tá nás nakopla k založeniu divadla pre dvoch.
Nepodarená prvotina môže hercov aj režisérov odradiť od ďalšej tvorby. Prvé predstavenie býva vždy najočakávanejšie a väčšinou aj najlepšie.
M.: Predstavenie Hrajú náš song sme nacvičovali veľmi dlho a potrebovala viac účinkujúcich, čo bola veľká výzva. Bola veľmi náročná na financie, čo sme ako dobrovoľnícke divadlo nevedeli utiahnuť.
N.: Ale tento projekt určite znovu otvoríme. Možno ju raz diváci konečne uvidia.
Nakoniec v decembri 2012 prišla na svet vaša prvá autorská hra Vianočné gule.
M.: Nechceli sme sa vytratiť z pozornosti ľudí, keďže o nás počuli, no nemali zatiaľ možnosť vidieť konkrétnu tvorbu. Išlo nám o to, aby sme sa zabavili my, ale aj diváci v hľadisku. Nevyhoveli sme síce každému, ale aspoň väčšine, čo nás nesmierne teší.
N.: Bola to taká naša vianočná improvizovaná hra. Nemali sme scenár, len pár spísaných záchytných bodov, aby sme sa vedeli dostať k nejakému záveru a pointe. Sú v nej zobrazené všetky gýče aj klišé, čo k Vianociam patrí. Napriek tomu, že to bola pomerne krátka a improvizovaná hra, sme boli prekvapení obrovským úspechom a veľmi dobrou odozvou od divákov.
Po prvej hre už nebolo cesty späť a museli ste sa dokázať udržať na divadelnej scéne.
M.: Vymysleli sme hru Intímne šialenosti, ktorá už nebola autorská, ale z väčšej časti pozmenená. Originál sa hral na Broadway, neskôr bol sfilmovaný a potom sme ju pretvorili my. Reakcie divákov boli spočiatku zmiešané, pretože to nie je vyslovene komédia, ale tragikomédia. Hľadisko najprv buráca smiechom, v druhej polovici sa dej pootočí. Presne tak, ako život. Túto hru mám veľmi rád.
N.: Bola to hra vyslovene pre nás dvoch. Mapovala životy dvoch milencov, čo sa každý rok stretávali na tom istom mieste , v tom istom čase. Paradoxom bolo, že tí dvaja sa naozaj milovali, čo je vlastne aj myšlienka celej hry. Dvaja ľudia s vlastnými rodinami sa vidia raz za rok a dokážu sa milovať.
Táto hra je okrem iného plná vášnivých posteľných scén. Ako to znášali partneri? Nie je totiž zvykom, aby takýto mladí herci tvorili priamo na javisku mileneckú dvojicu.
N.: Tak to bolo zaujímavé, hoci spočiatku rozpačité a kŕčovité. Človek nie je zvyknutý cápať sa po niekom inom, aj keď sa dobre poznáme. Bola to situácia, ktorá by sa nikdy v reálnom živote nemohla stať - a zrazu sme si ju sami na javisku vytvorili. Minimálne sme z našich partnerov mohli následne čerpať inšpiráciu.
M.: Ja som práve v tom období ešte nemal partnerku, takže hru videla až o pár týždňov neskôr. Prežila v zdraví. Niekedy nám to prišlo až trápne, keďže sa navzájom veľmi dobre poznáme. Ale uvedomili sme si, že keď chceme byť hercami, musíme si tým prejsť a našli sme na to spôsob.
Rodičom sa to určite páčilo.
N.: Na moje prekvapenie nepadla žiadna ironická poznámka typu „začni užívať antikoncepciu“.
M.: Nevyzerá to tak, ale v hre vôbec nejde o sex. Je to zdravá súčasť života a partnerského vzťahu. Vykresľujeme ho v podobe romantiky a potreby, ktorá je pre šťastný partnerský život nevyhnutná.
Na Vianoce 2013 ste divákov opäť zabavili improvizovanou komédiou.
M.: Vianočné gule 2 priamo nadväzovali na prvú časť a zobrazili Vianoce tej istej rodiny o rok neskôr. Bola zatiaľ naša posledná hra.
Skúsme ešte nahliadnuť do vášho súkromia. Ako sa dá skĺbiť škola, rodina, oddych a divadlo?
N.: Momentálne je to ťažšie ako doteraz, keďže som odišla na vysokú školu do Prahy študovať herectvo. Ale aj tak sme dokázali prísť s hrou Vianočné gule 2 a teraz pracujeme na ďalšej. Je to ťažké a zožerie to mnoho času, ktorý by som mohla tráviť práve s rodinou.
M.: Skvelé je, že mňa rodičia plne podporujú, aj keď zo začiatku sa báli o prospech v škole. Dokázal som, že sa dá skĺbiť škola, divadlo aj voľný čas na oddych. Akurát je toho niekedy psychicky veľa. Najmä tento rok, keď maturujem a pripravujem sa na prijímačky. Vnímam to pozitívne. Bodaj by som takto žil aj o pár rokov, keď budem na profesionálnej úrovni. Vtedy to bude záruka, že som dobrý herec. ⋌
UNISONO
Marek Lupták (17)
Študent Gymnázia v Nových Zámkoch, pre ktorého je divadlo celým životom. Napriek mladému veku sa hereckým talentom vyrovná mnohým hviezdam divadelného sveta. Sám seba opisuje ako optimistického, ukecaného a veľmi ,,flexibilného“ herca, čo sa dokáže vcítiť do hocakej postavy.
,,V živote si prajem, aby moja robota bola moje hobby a aby som mal popri nej šťastný rodinný život.“
Nikki Böjtösová (19)
Absolventka Obchodnej akadémie v Nových Zámkoch a študentka herectva na Vyššej odbornej škole hereckej v Prahe. Okrem divadla, ktorému obetuje všetok svoj čas, sa venuje hudbe. Hrá na klavír a flautu. Ako animátorka sa venuje deťom v detských táboroch.
,,Určite som cieľavedomá, ale aj veľmi tvrdohlavá, čo na rozdiel od okolia vnímam ako výhodu. Mmám taký menší fetiš - zbieram postavy z Toy Story “
