SEMEROVO. V Afrike mal ako súčasť organizátorského tímu za úlohu „zametať“ autá a motorky, ktoré pre poruchu či haváriu zostali visieť niekde v púšti.
R. Kasák ešte v Afrike s vlastnou Tatrou.
Lenže potom prišla ponuka, ktorá sa neodmieta. Austrálsky tím kúpil pretekársku Tatru, s ktorou pred pár rokmi Brazílčan André Azevedo jazdil na Dakare po južnej Amerike. Austrálčania ju plánovali vyslať na Dakar 2014 ako asistenčný kamión k „ostrému“ pretekárskemu osobnému autu. Miesto pilota ponúkli Robertovi Kasákovi zo Semerova pri Nových Zámkoch.
• Myšlienka sa ukula niekedy na jar, potom začali auto repasovať. Mesiac a pol pred odchodom sme na Záhorí absolvovali testovacie jazdy a upravovali nadstavbu, aby sa tam zmestili náhradné dielce pre súťažné Isuzu.
Aká teda bola vaša hlavná úloha ako asistenčného kamióna – vyhrať či opravovať?
• Kamióny na Dakare štartujú v kategórii T4 rozdelenej na podkategórie T4.2 a T4.3. Trojka je pre asistenčné kamióny, ktoré normálne súťažia na trati, ale k tomu ešte majú na starosti servis svojho prideleného „ostrého“ auta.
Ste teda kamión na trati a ide vám čas. Ak pre opravu auta nestihnete z nejakého dôvodu dôjsť do cieľa, môžete sa na druhý deň vrátiť do rýchlostnej skúšky a pokračovať s penalizáciou. Nevylúčia vás zo súťaže, lebo vám zverené auto by prišlo o asistenciu.
Klasické servisné vozy v kategórii T5 totiž nesmú vôbec na trať, len občas križujú závodnú trať, inak jazdia z bivaku do bivaku.
Našou hlavnou úlohou bolo teda dôjsť do cieľa a postarať sa o pretekárske Isuzu.
Na trať - so slovenskou vlajočkou nad miestom pilota.
Aké boli rozdiely v príprave na Afriku a Južnú Ameriku?
• V prvom rade v aute. Dvojnápravová pretekárska Tatra bola vyrobená špeciálne pre Dakar. Má 19-litrový motor, maximálku 160, ale obmedzovač ju pustí len na 140 kilometrov za hodinu.
V Afrike sme jazdili v šortkách, tu bola nutnosťou medzinárodná pretekárska licencia a výbava, akú vídať na pretekoch Formuly 1 – od nehorľavého „pyžama“ cez overal, kuklu, bezpečnostný „golier“ a prilbu s komunikáciou. To všetko sa ešte plaví v Tatre cez oceán.
Dá sa tá stoštyridsiatka v teréne vôbec dosiahnuť?
• Argentínske pisty sa dajú jazdiť aj takto rýchlo, ale treba byť maximálne ostražitý, čítať terén a počúvať navigátora. Keď na rovnej piste zrazu narazíte na metrový rigol, môže to mať devastačné účinky.
Z kamióna je lepší výhľad na trať, v tomto smere máme trochu výhodu oproti osobným autám. Niekedy je nebezpečný úsek vidieť aj podľa trosiek. Jeden osobák urobil osem kotrmelcov cez strechu. Toho už len pozmetať po kúskoch.
To isté platí, keď šplháte do osemstometrového kopca strmého ako zjazdovka na Táloch. Za horizont nevidieť. Často je problém na taký kopec vôbec vyjsť. Duny sú asi najnáročnejšie, ak sa rozbehnete príliš rýchlo, na druhej strane skončíte na čumáku. Lenže ak príliš pomaly, tak sa na ňu ani nedostanete, alebo na hrebeni sadnete na brucho, kolesá sa vám hompáľajú v lufte a potom už len kopať.
V Afrike som mal „tradíciu“ zakopať sa raz za rally. Na Dakare sa mi to stalo dvakrát – raz na hrebeni duny a potom, keď sme ťahali Pepa Macháčka.
Terén v južnej Amerike.
Smie sa pomáhať konkurencii?
• Naše „ostré“ auto v štvrtej etape pre poruchu motora vypadlo. Odvtedy sme mohli ísť svoje tempo.
Aj tak už sme mali dosť veľkú stratu, pretože druhú etapu sme vôbec neodjazdili. Rozsypal sa nám náboj kolesa. Asistencia ani servis rovnaký nemali – tak sme si po bivaku vypožičali súčiastky a poskladali sme druhý.
Takéto opravy na trati nie sú bežné, ale na takýchto súťažiach vidíte všeličo. Tento problém sme nemali sami, ložiská v náboji odišli aj Martinovi Kolomému. Keď mu odpadlo koleso za jazdy, sfúkol vzadu jednu stranu nápravy a etapu došiel na troch kolesách.
Ak niekoho známeho vidíme na okraji cesty, nemáme problém pomôcť. Pepo bol vtedy asi šestnásty, my by sme sa v umiestnení moc dopredu neposunuli. Snažili sme sa pomôcť jemu, nakoľko mal ešte šancu pokračovať ďalej v rally. Ale napriek snahe ani jeho auto už nedali dokopy.
Fotogalériu z Dakaru si môžete pozrieť v rubrike Pressfoto v článku
http://novezamky.sme.sk/c/7093795/semerovcan-na-dakare.html >>
V Afrike ste zbierali havarované aj zablúdené autá. Dalo sa zablúdiť aj na Dakare?
• Sedemstokilometrovú rýchlostnú skúšku vám nikto nevypáskuje. Navigátor má roadbook - navigančú knihu s azimutmi, zákrutami, waypointmi a vyznačenými nebezpečnými úsekmi. Niekedy vám po každých sto metroch odpípne a zmení smer. V dunách sa navigujete podľa azimutu. Udá vám smer a musíte ísť, nech tam je čokoľvek. Južná Amerika má vyššie duny, tie africké sú zasa mäkšie – piesok je tam jemný ako múka.
Niekedy stačí ísť podľa vyjazdených koľají a trosiek. Míňali sme dosť plechov, pneumatík aj náradia.
Vpravo pilot Robo Kasák (Slovensko ) s navigátorom Chrisom Watmanom (Austrália).
Ktorá časť súťaže bola najťažšia?
• Všeobecne dali zabrať tie denné trasy. Ráno vás pustia na trať, na obed prídete ešte len na začiatok rýchlostnej skúšky a po nej ešte nejakých dvesto kilometrov do bivaku.
Asi najťažšia pre mňa osobne bola predposledná etapa. Časť viedla riečiskom s ostrými kameňmi a vyjazdenými roletami s hĺbkou až 30 centimetrov. Jama za jamou a čo 20 metrov, to zákruta.
Niektoré etapy viedli strašne vysoko nad morom, maximum bolo tuším 4 860 metrov. Často sme si pripadali ako kamzíci, zjazd z vrcholov kopcov bol väčšinou len po predných kolesách.
Tam je našincovi ťažšia už len samotná chôdza, nieto ešte niečo zdvihnúť. V troch tisíckach nad morom sme opravovali defekt a nevládali sme vytlačiť koleso do stojana na korbe.
Celé Slovensko sledovalo úspechy našich motocyklistov na Dakare. Ale málokto zaregistroval, že ste boli prvým pilotom, ktorý viedol kamión pod slovenskou vlajkou - a na dôvažok ste skončili druhý vo svojej kategórii.
• Pôvodne to mal byť austrálsky tím. Ale vlajku pod ktorou štartuje auto, určujú podľa pasu pilota. Taká maličká viala nad kabínou už na štarte.
Každý súťažiaci, ktorý dôjde do cieľa rally, dostane plaketu, tzv. Tuaréga. Ale v konečnej výsledkovej listine sa spočítali celkové časy. V kategórii asistenčných kamiónov nás skutočne uvádzajú na druhom mieste.
Tatra na troch kolesách. Oprava zabrala celú jednu etapu.
Z ruskej rely cez pôvodnú africkú trasu Dakaru ste sa dostali až na oficiálny Dakar. Dá sa ešte vyššie?
• Pôvodne nie som pretekár, ale expedičný jazdec. No život je zmena. Dakar ako vrchol offroadových pretekov je rýchly a nebezpečný, ale myslím, že som ho zvládol k spokojnosti tímu.
Výsledok v takýchto pretekoch vo veľkej miere závisí od podpory tímu a sponzorov, no základom je splniť poslanie, ktoré je nám dané, dosiahnuť méty, ktoré si pred štartom ako tím stanovíme. V tomto prípade to bolo dôjsť do cieľa. Neviem, čo prinesie budúcnosť. Nechám sa prekvapiť, nechávam tomu voľný priebeh.
