GBELCE. Sťahovavé vtáky odleteli trochu neskôr, ale predsa. Len kúdeľníčky lužné zostali. Ak by prišli tuhé mrazy, stačilo by im na zimoviská preletieť nejakú tisícku kilometrov. Zatiaľ tomu však nič nenasvedčuje.
Dlhoroční strážcovia prírody
„Severské husi ani kane na močiaroch ešte nie sú. Namiesto nich ešte v decembri lietali muchy. Asi pred tromi rokmi však potom prišlo také prudké ochladenie, že polovica fauny na močiaroch vymrela. Pri porovnávaní zvieracích druhov v lokalitách Gbelce a Ľubá odborníci zistili, že nemajú veľa spoločného. Každá sa drží „doma“ a k susedom sa nesťahuje,“ hovorí Matej Medveď z Gbeliec.
PARÍŽSKE MOČIARE - JEDINEČNÁ LOKALITA
Parížske močiare sa dostali do zoznamu chránených nálezísk v roku 1966. Na území sa nachádza významná medzinárodne chránená lokalita vodného vtáctva.
Jedinečná lokalita európskeho významu z hľadiska výskytu živočíchov, najmä vtákov, bola zaradená i do zoznamu močarísk chránených podľa Ramsarskej konvencie.
Parížske močiare sa nachádzajú na južnom Slovensku pri obci Gbelce v údolnej nive regulovaného potoka Paríž. Rozprestierajú sa pozdĺž asi 5 km úseku, močarisko pokračuje v úzkom páse ďalej na západ až po obec Strekov.
Vodné plochy s porastami trstiny, pálky a ostrice sú vhodným biotopom pre hniezdenie ďalších významných druhov vtákov: chriašteľ malý, kačica chrapľavá a bučiačik močiarny.
Spolu so svojím otcom Jozefom sú dlhoročnými dobrovoľnými strážcami prírody a zakladateľmi občianskeho združenia Gbelcia crassiceps – pre pomoc prírode. Za starostlivosť o územie Národnej prírodnej rezervácie Parížske močiare ich ocenil minister životného prostredia aj prednosta Nitrianskeho samosprávneho kraja.
Prevzal úlohu po otcovi
Od minulého roka Matej prevzal po svojom otcovi post zamestnanca Štátnej ochrany prírody. V kompetencii má obhospodarovanie približne dvadsiatich maloplošných chránených území v okresoch Nové Zámky a Komárno.
„Mám dlhoročné skúsenosti z ochrany prírody, vlastnú techniku aj výstroj. Kompetencie štátneho zamestnanca sú podobné ako strážcu prírody. Na pôde národnej prírodnej rezervácie alebo iných prírodných rezervácií nižšieho stupňa je však verejným činiteľom. Niektoré kompetencie (napríklad pri podozrení z pašovania chránených živočíchov) má dokonca vyššie ako policajti,“ hovorí M. Medveď.
Kronika ochrancov prírody siaha do minulého storočia.
S ekológiou začali pred štyridsiatimi rokmi
Aktivity Medveďovcov v oblasti ochrany prírody siahajú až do sedemdesiatych rokov minulého storočia. „Najskôr sme chceli mať turistický krúžok, ale povolili nám len ochranársky. Počas víkendov sme chodievali von, a ak bolo zlé počasie, dvadsať detí sedelo u mňa doma na dlážke a počúvalo. Manželka učila v základnej škole a pomáhala mi chystať témy z učiva pre deti, aby som im mohol podľa toho prednášať. Chodili sem deti aj maďarskej školy. Jeden chalan od nich urobil za zimu asi dvadsať kŕmidiel pre vtáky,“ hovorí Jozef Medveď.
Tomuto hovoria Green Hell - Zelené peklo. Cestu cez porast museli presekať.
Matej začínal medzi mladými ochrancami prírody ešte ako školák. K ekológii sa vrátil ako spoluzakladateľ a neskorší šéf občianskeho združenia Gbelcia crassiceps – Pre pomoc prírode. Zo záujmového združenia sa stala partia ochranárov vybavená a vyškolená na profesionálnej úrovni. „Sedemnásť rokov organizujeme medzinárodný ornitologický tábor. Do Národnej prírodnej rezervácie Parížske močiare sme priviedli odborníkov, akých nám závidí nám celá Európa,“ pridáva sa Medveď starší.
Ľudia si rezerváciu nevážia
„S ekologickým povedomím samotných ľudí naokolo je to už horšie. Kedysi boli zvyknutí používať močiare ako skládku. Vyklopiť trebárs chemicky nebezpečný odpad nebolo ničím výnimočným. Už od osemdesiatych rokov ochranári zneškodňovali koše a pasce na ondatry. Keď sa pri Novej Vieske začala ťažiť rašelina, takmer vyhynuli vodné korytnačky. Boli to smutné tendencie,“ dopĺňa.
Pred pár rokmi OZ Gbelcia crassiceps získalo od JAVYS peniaze, za ktoré sme dali vyviezť z národnej prírodnej rezervácie niekoľko metrov hlbokú vrstvu domáceho odpadu.
Úprava porastu okolo močiarov.
Na území Parížskych močiarov vykosili niekoľko hektárov porastov a nepôvodných náletových drevín. V štvormetrovej hradbe kríkov presekali „diaľnicu“. Z Čenkovej lesostepi odviezli dve deväťtonové traktorové vlečky odpadu. Takmer 180 kubíkov drevnej hmoty, ktoré odstránili z Čenkova, vtedy venovali sociálne slabým rodinám na kúrenie.
Od sponzorov a podporovateľov získali alebo opravili výstroj na táborenie, hliadkovanie vo dne i v noci, dokonca majú vlastné hliadkovacie auto aj terénny UAZ.
Opravili si hliadkovací UAZ.
Hliadky rangerov z OZ Gbelcia crassiceps kontrolovali správanie návštevníkov prírodnej rezervácie. Nitriansky krajský riaditeľ policajného zboru rangerom osobným listom poďakoval za dobrú spoluprácu.
Zo záľuby profesia
Matejovi sa zo záľuby ochrancu prírody stala profesia. Do popoludnia je štátny zamestnanec a potom dobrovoľník. Oficiálna funkcia ho privádza aj mimo lokality Gbelce. „V podstate každá chránená lokalita by potrebovala akútny zásah. Čo sa týka Parížskych močiarov, treba vybudovať náučný chodník a sprístupniť ich organizovaným skupinám so sprievodcom.
Zo Švajčiarskeho fondu sa s pomocou Ramsarovcov podarilo zaobstarať 100-tisíc eur. Ak k nim Štátna ochrana prírody prispeje z vlastného rozpočtu, môžu kúpiť plávajúci pásový kombajn s bagrom a nadstavbami.
Jedna z obvyklých činností dobrovoľníkov. Nový stroj by ušetril podstatanú časť ručnej práce.
S jeho pomocou by sme vedeli v močiari urobiť 90 percent roboty. Menej by sme v rukách držali lopaty, viac času by zostalo na hliadkovanie. Inak prácu stroja budú musieť nahrádzať dobrovoľníci,“ predpovedá M. Medveď.
Občianske združenie Gbelcia crassiceps chce rozšíriť svoje pôsobenie aj do Komárňanského okresu.
Ak by dobrovoľníkom k terénnemu a hliadkovaciemu autu pribudol čln, strážcovia prírody by mali z Komárna dosah až do Štúrova.
Ochranca prírody píše poéziu
Ochrancovia prírody neboli minulému režimu príliš pohodlní.
GBELCE. „Zo 120 ochrancov, čo sme sa angažovali v Slovenskom zväze ochrany prírody a krajiny, nás troch sledovala Štátna bezpečnosť. S vtedajším farárom sme chodili každú stredu jeden po druhom na číslo dverí 44 policajného riaditeľstva. Známi sa my pýtali, kam cestujem - lebo na dverách bolo napísané Oddelenie pasov a víz ČSSR,“ spomína Jozef Medveď.
„Najkrajšie bolo, keď sa ma pýtali. kto je ten Ramsar, kde býva a kto nám zo Západu dáva peniaze.“
Okrem ochrany prírody je jeho ďalšou vášňou poézia. Najnovšiu poetickú zbierku Gbelčiansky ukazovák venoval prírode a obci, v ktorej žije.
Ako v doslove píše Jitka Rožňová, dedinku na južnom Slovensku spoznávame v jej najrozmanitejších podobách: cez prírodné zákutia, zvyky a tradície, významné osobnosti a dejinné udalosti, či momentky každodenného života v minulosti aj súčasnosti.
Poetická kronika Jozefa Medveďa svoju netradičnú výpoveďou o minulosti a prítomnosti adresuje súčasným i budúcim generáciám.
(MA)
