Začali ste pretekať, keď ste mali okolo trinásť rokov. Aké predpoklady musí mať dieťa, aby mohlo začať pretekať?
Zoltán: Jednoznačne musí mať motivovaného rodiča. Viedol nás k tomu otec. To on nás „pokazil“.
Páčil sa váš nebezpečný koníček rovnako aj vašej mame?
Kristián: Mamina neprotestovala, ale neverím, že sa jej to páčilo.
Zoltán: Na prvý pohľad sa to nezdá, ale preteky na motokárach, na ktorých sme obaja začínali, nie sú nebezpečným športom. Stane sa tam oveľa menej úrazov ako pri futbale. A za tri roky, čo sme závodili, sa nikomu nič nestalo.
Jazdili ste v motokárach a súťažili. Považovali vás v škole za „frajerov“?
Kristián: Keď sa o tom dozvedeli spolužiaci na základnej škole, väčšinou nevedeli, čo to vlastne motokára je.
Zoltán: Mysleli si, že chodíme voziť na motokárach na kolotoče.
Je bežné, že na motokárach pretekajú deti?
Zoltán: Jazdia aj sedemroční motokáristi. Majú menšie, slabšie motokáry, ale bežne jazdia.
Ako sa dieťa naučí pretekať?
Zoltán: Najlepšie je, keď mu vie poradiť skúsený motokárista. Nám tiež radil skúsený pretekár, ale najviac sa človek naučí pozorovaním a tréningom. Jazdili sme obaja, takže sme sa veľa naučili aj od seba navzájom. Okrem toho je to taký prirodzený štart. Takmer všetci vrcholoví športovci v motošporte začínali motokárou – je to najlepšia škola.
Kristián: Deti pretekajú nielen na motokárach, ale aj v autách na autoslalome. Nedávno sme v Maďarsku na pretekoch stretli jedenásťročného pretekára. Trošku sme sa báli, keď sme stáli okolo trate, ale zvládol to a dokonca dosiahol aj dobrý čas.
Aký bol prechod od motokár k závodnému autu?
Kristián: Pracujeme s autami v našom servise a predajni, takže to bolo pre nás celkom jednoduché a prirodzené. Niekto jazdí na motokárach dvadsať rokov a baví ho to. My sme sa chceli niekam posunúť. Okrem toho sme kopírovali otca, lebo on vtedy jazdil na autách. A autoslalom je oveľa prístupnejší aj na čas a na financie.
Zoltán: Autoslalom je asi najjednoduchší motošport. A je tam všetko, čo tam má byť - súperi, súťaživosť, jazda.
Aktuálne sa venujete autoslalomu. Čo je to vlastne za šport?
Zoltán: Slalom najmä nie je žiadna veda. Najdlhšia trať má dva kilometre, najdlhšia asi jeden. Celá jazda trvá asi minútu-dve. Celé je to o technike, zákrutách a súťaživosti. Pretekár príde a pešo si obhliadne trať. Potom nasleduje prvý tréning, kde sa meria čas, kde sa nerátajú zhodené kužely. A potom odjazdíte tri jazdy, kde sa berú do úvahy dve najlepšie. Ide tam o čas a šikovnosť. Pretekári nejazdia na trati spolu, aby sa v žiadnom prípade nezrazili. Pretekári i autá sú rozdelené do rôznych kategórií. Môže prísť a jazdiť naozaj každý.
Znamená to, že môže pretekať úplne ktokoľvek?
Zoltán: Môže prísť každý aj s vlastným autom. Dokonca ho nemusí ani upravovať. Ide o to, aby nás tam bolo čo najviac. Je to naozaj dobrá komunita priateľov. Netreba sa toho báť, prvý krát sa treba prísť pozrieť a druhý raz už prísť rovno s prilbou.
Kristián: Človek sa tam môže veľmi zdokonaliť v jazdení. Zrazu prídete na to, čo ste doteraz robili zle. A naozaj sa dá prihlásiť s každým autom. Nie všetky sú na tento druh športu vhodné, ale napriek tomu jazdia všelijaké rarity, ktoré vôbec na slalom nepatria. Ich majiteľom to vôbec nevadí, pretekajú s nimi roky a baví ich to.
A čo vaše auto? Je nejako špeciálne upravené?
Zoltán: Je to klasické sériové auto. Jazdíme na ňom obaja.
Kristián: Ale každý, kto sa venuje motošportu má sen mať špeciálne závodné auto.
Kedy si svoj sen splníte?
Kristián: Na Slovensku sú možno dvaja pretekári, ktorí sa týmto športom živia. My k nim nepatríme, pre nás je to skôr hoby. Takže to zostáva v rovine snov.
Má vaše auto meno?
Zoltán: My sme si ho nepomenovali, ale iní mu už dali rôzne prezývky. Napríklad šumienka.
Prečo šumienka?
Kristián: Neviem, ale zrejme ho tak volajú preto, že je malé a vrtké.
Zoltán: S menami áut je to pestré. Náš aktuálne najväčší súper jazdí na Kačičke. Jeho auto mu vraj pripomína káčera a už sa s ním aj oficiálne registruje ako Opel Kačička.
Komunikujete so súpermi? Panuje v motošporte rivalita?
Zoltán: Samozrejme, že komunikujeme. Sme kamaráti.
Kristián: S „kolegami“ z tohto regiónu sa často stretávame aj u nás v servise. Pomáhame si aj na pretekoch. Keď má niekto nejaký problém s autom alebo sa niečo stane, riešia to všetci a pomáhajú.
Zoltán: Mnohí na pretekoch ani nejde o výsledky a umiestnenie. Chcú sa len zlepšiť, sledujú len vlastné časy alebo majú kamaráta, s ktorým sa porovnávajú. Chodia sa na preteky len odreagovať a ponaháňať sa spolu.
Patrí auto-moto komunita aj pod nejakú organizáciu, do ktorej sa treba začleniť?
Zoltán: Existuje Slovenská asociácia motorového športu. Je to niečo obdobné ako Slovenský futbalový zväz. Asociácia má svoje pravidlá, organizuje súťaže a vyhodnocuje výsledky. Členom sa dá stať pomerne ľahko. Autoslalomový jazdec sa musí prihlásiť, získať licenciu jazdca, absolvovať lekársku prehliadku, zaplatí členské a zúčastní sa školenia.
Rozvíja sa tento šport na Slovensku? Je vôbec kde závodiť?
Kristián: Autoslalom na Slovensku sa vyvíja pozitívnym smerom. Je to najmä preto, lebo organizátori komunikujú s jazdcami, vnášajú do toho vlastné skvelé nápady a zo súťaží v iných krajinách odpozorujú a kopírujú to dobré.
Zoltán: Autoslalom sa u nás jazdí roky. My sme začali jazdiť, keď prišiel nový organizátor, ktorý do toho priniesol nové trate a lepšiu organizáciu. Je kde jazdiť, približne každý mesiac sa organizujú preteky. Trate sú rôzne, dlhé i krátke, pomalšie i rýchle.
Máte obľúbenú trať?
Zoltán: Najviac mi sedia rýchle svižné trate. Tie ma bavia a najväčšmi mi to na nich ide. Rád som jazdil slalom piešťanskej trati, tá sa však už nejazdí. Páči sa mi aj nová trať v Trenčíne.
Kristián: Tiež sa cítim dobre na trenčianskych tratiach.
Radi riskujete v daždi a na snehu?
Zoltán: Jazdí sa od februára do novembra, takže so snehom nikto veľmi nepočíta. Ak sa predsa len nasneží, trať sa musí posoliť. Ale dážď tiež nemáme radi.
Kristián: Niektorým sa páči jazdiť na mokrom teréne. Nám nie, lebo keď prší, máme mokré nohy.
Báli ste sa pri pretekaní už aj o život?
Zoltán: O život som sa pri tom nebál nikdy. Slalom je naozaj bezpečný, trate sú postavené tak aby sa nemohlo nič stať.
Kristián: Nehody boli, ale zranený asi nebol nikto. Sú povinné prilby, ktoré sa kontrolujú pred štartom. Ročne sa stane možno jedna nehoda, no maximálne sa pokrčia plechy.
A čo na ceste? Dostali ste už pokutu za rýchlosť?
Zoltán: Ja nie.
Kristián: Priznám sa, že áno. Ale počet neviem, nepočítam to. Napíšte, že som nedostal nikdy.
Už ste niekedy „balili“ ženy na auto či rýchlu jazdu?
Kristián: Krásne ženy jednoducho patria k automobilizmu. Rýchla jazda väčšinou ženám imponuje a páči sa im. Ale na auto som ženu ešte nebalil.
Čo hovorí na tvoj „rýchly“ koníček priateľka?
Zoltán: Bojí sa o mňa, no vie, že ma nemá význam presviedčať aby som s tým prestal. Ale vždy mi povie, aby som si dával pozor.
Venujete sa aj iným športom?
Zoltán: To nie. Stačí, ak si máme prejsť peši pred jazdou dvojkilometrovú trať. Na bicykli to prejdem v pohode, ale keby som to mal absolvovať peši tam a späť, idem asi pol dňa.
Získali ste množstvo ocenení a trate už poznáte. Je sa ešte vôbec kam posúvať?
Kristián: Prišiel som na to, že aj keď som trať prešiel niekoľko krát, ešte vždy mám čo zdokonaľovať na mojom jazdeckom štýle. Vždy sa dá posúvať a zlepšiť.
Zoltán: Slalom chcem jazdiť, až kým budem môcť a bude ma to baviť. Ale chcel by som si vyskúšať aj preteky do vrchu alebo na okruhu.
Medzi vami dvoma nepanuje súrodenecká rivalita?
Kristián: My si skôr pomáhame. Máme spoločné auto a aj spolu trénujeme. Nie je v tom žiadna rivalita, posúvame sa vpred, rozoberáme navzájom, kto ako zajazdil a čo treba vylepšiť.
Máte nejaký talizman alebo rituál, ktorý vám prináša víťazstvo?
Zoltán: Vždy si pred pretekmi musím vlastnoručne umyť auto. Potom všetko funguje a ideme domov s pohárom.
