ej televízie a pripravil výstavu fotografií O ženách a krásnych anjeloch.
Vyštudoval si fotografiu?
Vyštudoval som zootechniku na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre. Zhruba desať rokov som robil vo svojom odbore - teda na farme s hovädzím dobytkom.
Ako si sa teda dostal od kráv k fotoaparátu?
Príroda, zvieratá, umenie, fotografia boli v centre môjho záujmu už odmala. Vážnejšie som sa začal fotografiou zaoberať v roku 2004. Prešiel som klasickou cestou od prvých kompaktov na film až po digitálnu zrkadlovku.
Bol som na nejakých workshopoch, ale veľa mi nedali. Fotím tak, ako to cítim. Nemám ani žiadne fotografické vzory. Páči sa mi však tvorba Annie Leibovitz a českej fotografky Tamary Černej, ktorá fotí portréty z prostredia baletu.
Čo chceš svojou tvorbou povedať? Aký odkaz nesie?
Idem po emócii a hľadám príbeh. Nedávno ma oslovilo vedenie obchodného centra Aquario. Vraj robia cyklus výstav a či by som nemal záujem vystavovať svoje fotografie. Moje portréty si mohli ľudia pozrieť od 14. do 27. októbra.
Ako dosiahneš, aby modelky nejakú emóciu prejavili?
Snažím sa rozpovedať nejaký príbeh, navodiť nejakú konkrétnu situáciu. Modelka sa do toho vžije a príde aj emócia. Ani nezbadá kedy sa zamračí či pousmeje. „Odpláva“ niekam preč. A to je to, na čo ja čakám, to, čo potrebujem.
Marek Palacka.
Čo máš na fotení rád?
Baví ma samotný proces tvorby. Je to celé o svetle a o zachytení prirodzenosti, emócie. Nemám nejaké pravidlá, potrebu súťažiť, analyzovať moju tvorbu ani tvorbu iných. Čo ma už baví menej (pri foťáku aj či pri kamere) je editácia. S fotografiami sa dodatočne snažím robiť čo najmenej. Retušujem mimimálne. Nechcem spraviť z modelky voskovú figurínu. Pri fotení nepoužívam ani vizážistku či maskérku. Preferujem minimálny mejkap. Fotím väčšinou v exteriéri a pri svojej tvorbe sa snažím využívať iba denné svetlo. Nie som priaznivec bleskov. Mám rád prirodzenosť.
Prečo fotíš ženy a nie napríklad krajinky?
Nosnou témou mojej najnovšej výstavy je žena . Ja v podstate ani nič iné nefotím. Fotografia, na ktorej nefiguruje akékoľvek ľudská bytosť- najlepšie žena - nie je pre mňa zaujímavá. Nechcem povedať že makrá, krajinky alebo architektúra sú nudné, jednoducho je to žáner, ktorý ma vôbec neoslovuje. Možno v budúcnosti.
Mal som aj pár menších výstav na tému divadlo. Zachytávam prípravy divadelných predstavení, momenty zo zákulisia, hercov a všetko spojené s divadlom. Rád hovorím, že fotím ľudí v divadle a divadlo v ľuďoch.
To ťa len tak pustili do zákulisia fotiť prípravy predstavení?
Môj otec pôsobí v ochotníckom divadle. V tomto prostredí som sa pohyboval od malička. Od základnej školy som recitoval, na gymnáziu som začal hrať. Triedna raz prišla s tým, že bude nejaký konkurz do školského divadla. Nejako zle som pochopil, že do bábkového. O žiadne maňušky však nešlo - stal som sa členom divadelného súboru Sníček.
Po roku sa súbor rozdelil a naša polovica hľadala niekoho, kto by nás divadelne viedol. Padlo to na môjho otca. V roku 1991 sme vytvorili Divadlo mladých, ktoré nacvičilo napríklad muzikál Jednotkári. To bol masochizmus - doobeda sa učiť a po večeroch skúšať hru o študentoch. Momentálne mám trojročnú divadelnú prestávku. V divadle teraz nehrám len ho fotím.
Fotogalériu si môžete pozrieť v rubrike Pressfoto v článku
http://novezamky.sme.sk/c/6989498/foto-marek-palacka.html >>
Prečo máš divadelnú prestávku?
Jednoducho ma divadlo prestalo baviť. No keď príde nejaká dobrá tragikomédia s minimom hercov, tak sa určite vrátim.
Aké boli reakcie na výstavu?
Pozitívne. Keď ma niekto stretne, pochváli ma a usmeje sa. Je mi to celé nejaké podozrivé. Možno už koncom roka by som pripravil v nejakých kultúrnych priestoroch v Nových Zámkoch ďalšiu výstavu na tému Zima a žena. Mám rozrobený aj cyklus s názvom Anjeli mesta, no ten musím ešte dorobiť.
