NOVÉ ZÁMKY. Vo štvrtok otvorili v Galérii umenia jedinečnú výstavu maďarského výtvarníka Istvána Orosza. Na vernisáži kolekcie jeho diel pod názvom Dubitandum dostal umelec nielen potlesk, ale i tortu k narodeninám.
Autor diel István Orosz nie je slovenskému publiku neznámy. V novozámockej galérii vystavuje kolekciu kresieb, špecifických diel tzv. anamorfóz - drevené objekty, plagáty i svoje autorské knihy. „Každá výstava maďarského výtvarníka je zároveň jeho slovenská premiéra. István Orosz často vystavuje na Slovensku. Dokonca mal i veľkú výstavu v Slovenskej národnej galérii,“ komentuje riaditeľka Galérie umenia E. Zmetáka Magdaléna Klobučníková.
Výstava sa koná aj vďaka podpore Balassiho inštitútu – Maďarského kultúrneho inštitútu v Bratislave a Nitrianskeho samosprávneho kraja. Kurátorom je Máté Csanda. Netradične nejde o zamestnanca novozámockej galérie.
„István Orosz a Máté Csanda sa stretli minulý rok v Košiciach. Keď sme sa dozvedeli, že M. Csanda už výtvarníkovi jednu výstavu pripravoval, pozvali sme ho ako kurátora.“
Máté Csanda má predkov z nášho regiónu a v prepracovanom dvojjazyčnom úvode výstavy konferoval Oroszovu tvorbu: „Údiv a skepsa sa tu stáva hnacou silou interpretácie.“ Po úvode vernisáže prekvapili výtvarníka početné gratulácie a dokonca torta. István Orosz tak oslávil nielen svoj debut v novozámockej galérii, ale aj svoje narodeniny. Výstava potrvá do 30. novembra 2013.
István Orosz - Dubitandum
Značná časť vystavených prác patrí do typu tzv. Vexierbilderov – jedná sa o „obojživelné“, ba niekedy priam jánusovské tvary – jedna podoba býva rovno zašitá do tkaniva tej druhej formy – tvary a obličaje so sebou zápasia, jedna vizuálna vrstva sa stáva viditeľným na úkor (alebo skrz) tej druhej a naopak. Vidíme formy, ktoré sa donekonečna objímajú, motívy, ktoré sa strácajú, aby sa v nasledujúcom okamihu už vynorili v úplne inej podobe. Zastúpené sú aj anamorfózy Istvána Orosza – čiže obrazy, ktoré sa vykresľujú až keď sa na ne pozrieme zo špeciálnej perspektívy – niekedy je to prekvapujúco ostrý uhol pohľadu, v istých prípadoch je zas potrebný pomocný predmet (valec), aby sa na jeho hladine objavil ostrý, neznetvorený (povedzme že konečný) obraz.
Väčšina diel sa pritom len tak hemží citátmi, palimpsestmi a parafrázami: medzi vizuálnymi metaforami sa objavujú významné etapy a tematické referencie z teórie umenia, ako aj vzory a predobrazy samotného autora – predovšetkým G. B. Piranesi a M. C. Escher. Logika, ktorá v týchto grafikách prevláda, sa v takzvaných drevometriách odzrkadľuje v ešte neúprosnejšej a celkovo algoritmizujúcej podobe. Sterilné tvary a línie sa rozkolísajú, dostávajú sa do pohybu: vďaka majstrovsky zvládnutým trompe-l’œil efektom vnímame tú istú plochú formu raz pozitívne, v nasledujúcom okamihu už negatívne, pričom sa nám stále zdá, že stojíme pred trojdimenzionálnymi objektmi. Každý jeden objekt nás presvedčuje, že význam, pravda sa vytvára niekde v úniku, medzi formami, že žiadna z viditeľných entít nie je vlastníkom pravdy a totálneho významu. A že poskytnuté tvary, vypracované formy sú len akýmisi asistentmi, kulisami tej istej eluzívnej a vysoko abstraktnej témy Istvána Orosza. Nič iné nezostáva, len pozorovať, rozlišovať a pochybovať – vďaka novým a stále novším pochybnostiam pomaly, krok za krokom (okamih za okamihom) napredovať k takzvanej pravdivosti.
Máté Csanda
