NOVÉ ZÁMKY. Potomkovia Jána Antonína Baťu, ktorý vybudoval a vlastnil koncern Baťa na Slovensku, žiadajú od ministerstva financií miliardovú náhradu za znárodnený majetok. Koncern Baťa mal na Slovensku výrobné podniky napríklad v Nových Zámkoch, Liptovskom Mikuláši či Partizánskom a Bratislave. Pamätajú si ich aj niektorí Novozámčania.
Dvaja baťovci
Ján Krpelan má osemdesiatpäť rokov. Spod Poľany prišiel na juh krátko po vojne. Mal nastúpiť k Baťovi, ale brat mu našiel miesto inde. V päťdesiatom druhom už fabrika nevyrábala obuv, našiel v nej však mnoho ľudí, ktorí vyrástli u Baťu. Za jedným nás zaviedol.
Júliusa Pásztora sme našli v záhrade. Ešte v deväťdesiatich dvoch rokoch sa stará o vinič, dorába mušt aj vínko. Otelo a bulharská odroda vraj odolali aj chorobám.
Z dielne do kancelárie
„V tridsiatom ôsmom som ako sedemnásťročný nastúpil do Kožovej. Len tam ma zobrali. Robil som pri stroji, čo vysekával krásne vrchy na topánky. Ohromná práca.
Naša linka bola nastavená na 800 párov za osem hodín. Pás ťahal klietky s topánkami - hore päť ľavých, dole pravé. Mladí to zvládli. Topánku na stroj a tŕŕŕŕ - už to išlo,“ hovorí.
„Od dva roky prišiel inštruktor. Hovorí mi: Ďula, veď ty máš štyri meštianky. A potom som až do štyridsiateho druhého robil výplaty. Vtedy sa vyplácalo každý týždeň a dokázali sme to tak rýchlo spracovať. Raz prišli až z ministerstva určovať priemerné mzdy. Do konca zmeny som zostavil tabuľky a brali ich preč.“
Nové Zámky v minulosti.
Z Baťu sa stala Cikta
J. Pásztor si pamätá, ako nápis Baťa na budove nahradila Cikta. Časť jeho spolupracovníkov potom odišla do maďarského Martfü, kde vybudoval nový závod. „Vraj sa podobal továrni v Zlíne. Odišli tam hlavne slobodní, a aj všetci futbalisti:“
Tvrdí, že zamestnanci mali dosť roboty aj výplaty. Pracovný týždeň trval päť dní, v sobotu dorábali len tí, čo nestihli týždenný plán. Všade musel byť poriadok, ešte aj v kanceláriách. V zásuvke smela byť len tužka a zoznam, žiadne haldy papierov.
Vrátili sa do fabriky
„Po dvaapolročnej vojenčine som sa do fabriky vrátil, ale všetky úradnícke miesta boli obsadené. Najprv som pokračoval v sekaní, bol som najlepším pracovníkom a potom aj majstrom v sekáčskej dielni. Manipulovacia ju volali,“ dodáva J. Pásztor.
Ján Krpelan nastúpil už do strojárskej výroby. Spomína, že po Baťovi zostali pracovné návyky, organizácia práce aj ľudia. Vedúcich si vychovával vo vlastnej škole v Otrokoviciach. Do Nových Zámkov sa vrátili aj chlapi z Podkarpatskej Rusi, ktorí tiež vedeli po maďarsky.
Tradície od Baťu
Úradníkom v kanceláriách nechali presklené priečky. Ďalším zvykom, ktorý prevzali od Baťu, boli návštevy riaditeľa. Vraj keď nad fabrikou zakrúžil aerotaxík, šofér vyštartoval na letisko a ľudia v továrni začali upratovať.
„Manželkin bratranec býval Baťovým pilotom. Obletel s ním celý svet, cez vojnu do nasledoval až do Kanady. Vznikla o tom aj knižka,“ hovorí J. Krpelan, ktorý v Nových Zámkoch už zažil kapitolu strojárskej výroby a Elektrosvitu.
Obaja si zaspomínali, koľkí z ich generácie sa dožili dneška. Napočítali už len pár mien.
Pôvodná fabrika na výrobu koží a zvrškov.
ČO HOVORÍ HISTÓRIA
Veľký pokrok dosiahla továreň na kožu za Tomáša Baťu, ktorý ho odkúpil v roku 1931. Kvalita výrobkov bola na medzinárodnej úrovni. V roku 1935 na svetovej výstave v San Franciscu získali novozámocké kože zlatú medailu. V roku 1936 zriadil obuvnícke dielne, v ktorých sa denne vyrobilo dvetisíc párov obuvi. Závod postupne zamestnával až 800 robotníkov. Denná produkcia kože bola v roku 1937 dvetisíc metrov štvorcových.
Kolektív : Elektrosvit - 75 rokov závodu a 25 rokov strojárskej výroby, 1975
Vojnové obmedzenie výroby sa týkalo najmä Baťovej továrne na obuv. Jej názov zmenili na Cikta. V roku 1943 zariadenie závodu presťahovali do Martfü na brehoch rieky Tisy, Odviezli tam cennejšie stroje a zariadenia, celé obuvnícke dielne i s osadenstvom a tak vyrástol v Martfü najväčší závod na obuv Tiszacipőgyár.
Ladislav Kočiš: Nové Zámky v minulosti a súčasnosti, 1967
