Chodil do maďarskej základnej školy v Strekove, strednú školu navštevoval v Hurbanove, univerzitu v Ostrihome. Práve ostrihomská univerzita zhodou okolností stojí na Ulici Istvána Majera, ktorému v Strekove postavili sochu. Hoci obec mimoriadne pozdvihol, jeho meno upadá pomaly do zabudnutia.
Tamás Kovács spojil dve svoje záľuby v jednu. Podnikol na bicykli cestu do Ríma a do Vatikánu, ako špeciálnu poctu „Istvánovi Bácsimu.“
„Už na strednú školu som chodil na bicykli. Podnikal som dvoj – trojdňové cyklotúry po blízkom okolí. Na Balaton aj do Pécsu chodím celkom bežne. Každoročne navštívim aj svoje obľúbené mestá ako Székesfehervár alebo Tatabánya. Za jeden deň prejdem 160 až 200 kilometrov.
Ako ti prišlo na um vydať sa na trojmesačnú túru?
• Prvý impulz prišiel pri mojej prvej túre k Balatonu. Árpád Harkányi sa vtedy dostal na bicykli za sto dní do Nordkappu. Narazil som na knihu Cyklistický derviš od Zoltana Buja, ktorý prebicykloval cestu Ármina Vámbéryho do Teheránu. Dodnes som so Zoltánom Bujom v kontakte, keďže aj on pochádza zo Strekova.
Čo spojilo tvoj plán na cyklotúru do Ríma a spomienku na Istvána Majera?
• Aj on na svoju dobu veľa cestoval. Svoju cyklotúru som nazval„Pamätná cyklotúra Istvána Majera" – tri mesiace, 6800 kilometrov, jeden človek, dve kolesá.
Pripojil som sa k dvom skúseným cyklistom, Elödom Petrás Kereszegim a Csabimlehelom Bandelom, ktorí práve v rámci svojej túry navštevovali všetky európske hlavné mestá. Pripojil som sa k nim, keď boli na Slovensku.
Vyrazil som 14. mája 2011 od brehu Dunaja cez Mníchov a Švajčiarsko do Talianska. V Ríme sa ku mne pripojilo veľa priateľov. Pokračovali sme do Albánska, Čiernej Hory, Bosny, Hercegoviny, Chorvátska aj Slovinska. Oproti plánovaným siedmim krajinám sme prešli jedenásť.
Pri takých náročných túrach si iste zažil pocit, že si na dne, že už ďalej nemôžeš....
• Bolo horúco, bolelo ma brucho, celé telo a zablúdil som na ceste do vysneného Ríma. Hoci všetky cesty vraj vedú do Ríma, tá moja neviedla. Zosadol som a musel som upokojovať sám seba. Nakoniec som správnu cestu predsa našiel. Moji rumunskí priatelia ma naučili, že cesta späť neexistuje. Aj pri najdôkladnejšom plánovaní sa môže vyskytnúť neočakávaná zmena.
Dal ti Rím to, čo si od neho očakával?
• Na cestách som sa naučil nemať veľké očakávania. Ale desať dní, ktoré som v Ríme strávil, bolo fantastických. Žil som ako pútnik, turista. Je to mesto mladých. Našiel som veľa priateľov, ktorí mi ukázali horúci pulz výnimočného mesta aj života.
Zažil si nejaké ozajstné dobrodružstvo alebo niečo výnimočné?
• Dvakrát som šialene zmokol. Ale zažil som aj krásne veci. Navaril som pre seba aj pre neznámeho človeka a v rovnaký večer mi iný neznámy pomohol. Ak niekomu pomôžeš, vráti sa ti to. Na cestu som odchádzal iba s pozitívnymi myšlienkami. Viackrát sa mi potvrdilo, že ak človek niečo naozaj chce, dosiahne to. Sny sú predsa na to, aby sa nám splnili.
Tri mesiace a tisíce kilometrov v nohách, je veľa i na skúseného pretekára. Ako si sa na cestu fyzicky pripravoval?
• Každý deň sa hýbem, behám, bicyklujem. Mesačne prejdem okolo dvetisíc kilometrov, čo je asi šesťdesiat šesť denne. Pred túrou som trénoval ešte tvrdšie.
Koľko ťa stála trojmesačná púť?
• Denne som si varil a počítal som so šiestimi eurami na deň. S technickým zabezpečením mi pomohli sponzori, mnoho vecí som dostal ako dar. Za všetku pomoc som veľmi vďačný.
Nemal si pocit, že si si na seba naložil priveľa?
• Na začiatku sa mi dokonca zdalo, že málo. Chcel som sa dostať až do Paríža. Pridal som štyritisíc kilometrov, výstup na Mont Blanc do výšky 4810 metrov.
Mal som pocit, že po Rímskej ceste sa bude o tom chvíľku hovoriť a potom sa zabudne. Ale keď podniknem ďalšiu túru, meno Istvána Majera už určite nezostane zabudnuté. „István Bácsi“ bol uznávaný grafik a rezbár a práve v Paríži mal niekoľko výstav. Podnikol som teda cestu do Paríža a medzitým som si splnil sen a vyšiel aj na Mont Blanc.
Ako vyzerala trasa tvojej druhej cesty?
• Vlani 7. júla som odchádzal zo Strekova a 8. septembra som sa vrátil. Zo Slovenska som prešiel cez Maďarsko, Rakúsko, Lichtenštajnsko, Švajčiarsko, Francúzsko, Belgicko, Luxembursko, Nemecko a znovu Rakúsko. Prešiel som štyritisíc kilometrov za šesťdesiatštyri dní. Týždeň som strávil v Chamonixe a týždeň a Paríži.
Bicykloval si sám alebo ste išli viacerí?
• Keďže som nemal s horolezectvom nijaké skúsenosti a horského vodcu som si dovoliť nemohol. Mojim spoločníkom sa stal na tri týždne cyklista zo Sentešu, Antal Gábor Baranai. Väčšiu časť cesty som absolvoval sám.
Znamená to, že máš rád samotu?
• Byť na ceste sám nie je pre mňa nič nezvyčajné. Vždy som sa chodil bicyklovať sám. Som samostatná jednotka, osamelý vlk.
Čo si cítil, keď si vystúpil na Mont Blanc?
• Odvtedy vo mne zostal pocit, že človek je naozaj malý a príroda je mohutná, majestátna. Na výstup na Mount Blanc človek nepotrebuje nijakú špeciálnu technickú prípravu. Pri tomto výstupe nejde o zvislé steny. Tam hore je však menej kyslíka a nízky tlak. To je na tom naozaj fyzicky náročné. Napriek všetkému si ale myslím, že ak je človek pripravený a vyjde pekné počasie, tento výstup by zvládol prakticky ktokoľvek.
Stačil ti tvoj tréning na to, aby si sa až na vrchol dostal na bicykli?
• Celkom nie. Pri takom výstupe sú zaťažené úplne iné svaly. Všetko je to ale v hlave. Ak dá mozog príkaz zastaviť, treba naozaj silnú vôľu pokračovať. Niekedy je lepšie sa otočiť, ako prísť o život. Bolo to tvrdé. Museli sme počítať s vetrom a so zimou. Na vrchole sme boli len desať minút. Nesmeli sme sa zdržiavať. Bol tam príliš veľký ruch a zima.
Prešiel si Francúzsko, bol si na Mont Blancu aj v Paríži. Akí sú Francúzi?
• Mám len pozitívne skúsenosti. Možno je to preto, že všade prichádzam ako turista, nadšený, s plným batohom a „naštartovaný“. Preto sa ku mne ľudia správajú milo, sú ochotní a nápomocní. Sú rôzni ľudia, to vieme všetci, ale ja som sa stretol len s tými dobrými. V Chamonixe aj v Paríži som napríklad býval zadarmo.
Na ceste sa mi však stali i príkoria. Treba mať vieru. Ja verím v anjelov, ktorí mi pomáhajú. Vidím ich vždy v žiare úsvitu.
Cestou domov si sa zastavil na výstave Eurobike. Stretol si tam nejakých svojich známych?
• Je to naozaj veľkolepá výstava. Stretol som tam môjho sponzora, od ktorého mám bicykel. Veľkým zážitkom bolo stretnutie s Tilmanom Waedhalerom. Tento svetový cyklista má tridsaťpäť rokov a v nohách štyristopäťdesiattisíc kilometrov. Teraz píše knihy, kde opisuje svoje zážitky. Stretnutie s ním bolo pre mňa obrovskou inšpiráciou.
Keď sa tento rozhovor objaví, ty už dávno budeš na svojej tretej pamätnej cyklotúre...
• V tomto roku si pripomenieme 200. výročie narodenia Istvána Majera. 15. augusta opúšťam Strekov. Budem viac bicyklovať po Slovensku, prezentovať svoje doterajšie cesty a pripomínať pamiatku tohto významného dejateľa.
Čo konkrétne ťa fascinuje na osobnosti Istvána Majera?
• My Strekovčania mu môžeme byť vďační za veľa. Upozorňoval na to, že Strekov je vynikajúca vínna oblasť. A staral sa o ľudí.
Každému, u koho som bol ubytovaný, som vysvetlil, čo je cieľom mojej cesty. Myslím si, že všetci pochopili odkaz, ktorý som im chcel odovzdať a moje rozprávanie o tomto významnom človeku si zapamätali. O svojej túre hovorím aj na webstránke a blogu.
Prečo tak rád bicykluješ po svete?
• Bicykel je len prostriedok. Som cestovateľský fanatik, chcem cestovať rýchlo a lacno. Čítal som o potulkách cestovateľov a vždy som im závidel. Dnes som ja ten, kto píše o tom, aké je to cestovať.
Čo by si odkázal ľuďom, ktorí sedia doma a nedokážu spraviť prvý krok k svojmu snu?
• Vždy som mal pred sebou svoj sen a túžbu bojovať zaň. Veď aj tisíckilometrová túra začína jedným, tým prvým, krokom.
