Jeho Horkai Animal Training Center je súčasne jeho domovom i domovom viac ako stovky zvieracích hercov.
Ako ste sa k práci so zvieratami vlastne dostali?
• Vždy som sníval o tom, že budem mať vlka. Moji rodičia mi žiadneho kúpiť nechceli, no keď som študoval v Rakúsku a Amerike, môj sen sa konečne splnil. S jedným vlkom som dokonca žil.
Ako sa k vám dostalo vlčie mláďa?
• Na pozemku, kde teraz žijem, choval pôvodný majiteľ dvadsaťdva medveďov a vlkov a mal tu asi stosedemnásť psov. World society for protection of animals pre ne vytvorili útulok. Na pozemku sa nachádzali aj malé vĺčatá a medvieďatá. Začal som ich vychovávať. Práve v tom čase som sa začal zaoberať tvorbou filmov o zvieratách. Najprv to boli prevažne prírodopisné filmy a neskôr som sa začal zaoberať aj reklamou.
Je ťažšie pracovať s ľudskými hercami alebo tými zvieracími?
• Mnoho ľudí si myslí, že pre mňa nejestvuje nič dôležitejšie ako zvieratá. Ale ide jednoducho o to, že na správanie zvierat sa môžem spoľahnúť a na správanie ľudí nie. A ak sú zvieratá nevypočítateľné, je to väčšinou kvôli ľuďom. Veď aj na klietkach v ZOO je napísané NEKŔMIŤ a ľudia ich predsa kŕmia. Preto počas celého nakrúcania na naše zvieratá vždy niekto dohliada. Vlky a medvede osobne pripravím na filmovanie psychicky, fyzicky i duševne. Sú spokojné a pripravené, a teda nie sú náladové a nevypočítateľné.
Z. Horkai sa kamaráti s vlkmi. Foto: L. Telek
Aby boli spokojné asi ich pred natáčaním poriadne nakŕmite...
• Naopak. Pred „filmovačkou“ zvieratá jesť nedostanú. Stane sa málokedy, aby sme ich tesne pred tým nakŕmili. Pri vlkoch to platí dvojnásobne. Potom by mali plné bruchá a nemali by chuť sa pohybovať – podobne ako človek. Nakŕmiť ale treba vtáky, ako orol alebo sova. Tie sú potom pokojné. Dôležité je, že my zvieratá neučíme, aby robili čo chceme. Namiesto toho ich priamo motivujeme, aby robili sa je pre ne prirodzené. Snažíme sa, aby sa cítili pohodlne. V tejto brandži sa však môže stať čokoľvek. Režisér odrazu požaduje scénu, o ktorej pred tým nebola reč. Preto sa človek udrží na vrchole len ak je šikovný a pripravený na všetko. Občas sa stane, že nakrúcanie odmietnem. Robím to vtedy, ak by mohol film ohroziť zdravie ľudí, zvierat alebo náš vzájomný vzťah. Raz sa mi napríklad stalo, že režisér chcel, aby do seba v jednej scéne narazil kôň a vlk. V tomto priemysle pracujem viac ako trinásť rokov, no vždy sa môže udiať niečo, čo prekvapí, čo nebolo dohodnuté. V Európe však máme minimálne tú výhodu, že vieme dať dokopy viac druhov zvierat ako kdekoľvek inde.
Čo vtedy, ak sa herec zvierat bojí?
• Vtedy nastúpi kaskadér alebo niekto, kto herca zastúpi. Obvykle požadujeme jeden až dva dni na to, aby sa herec a zviera zoznámili. Aj sa herec bojí, pomáham mu vytvoriť si so zvieraťom vzťah. Ak je nemožné nadviazať medzi človekom a zvieraťom kontakt, musíme sa naopak starať o to, aby boli od seba čo najďalej.
Dávate filmovému štábu inštrukcie?
• V Maďarsku nás už každý pozná a vie, čo sa od nás dá očakávať. Napriek tomu inštrukcie dávam ešte pred tým, ako vezmem zvieratá na pľac. Členova štábu musia vyplniť formulár, prečítať si inštrukcie a všetko podpísať. Majú jasne napísané čo môžu a čo naopak nesmú v prítomnosti zvierat robiť. Ak sa vo filme majú objaviť veľké divoké zvieratá, pri nakrúcaní scén sú prítomní len ľudia, ktorí pri tom naozaj musia byť. Zvieratá dokáže vyrušiť akýkoľvek nepatrný pohyb. I orla, ktorý s nami doslova vyrastal, nesmieme pri nakrúcaní rušiť pohybmi, gestami či zvukmi aj keď nás dobre pozná.
Filmovanie. V hlavnej úlohe: vlk. Foto: archív Z.H.
Reagujú podobne citlivo aj vlci?
• Áno, samozrejme. Aj keď vlkov vychovávame od malička a mláďatá všade nosíme v klokaních vreciach so sebou. Sú pri nás ako naše deti. Napriek tomu sú pri nakrúcaní aj oni citliví na zvuky. Výsledok nie je stopercentný, ak sa má vlk pozerať do kamery a pri tom si za kamerou šepkajú ľudia. Členom štábu treba vždy vysvetliť, že pri práci so zvieratami musí byť úplná disciplína. Vlk na hluk a pohyb prirodzene reaguje. Vo voľnej prírode by ho také niečo mohlo predsa stáť život. Preto je ťažké pracovať s ľuďmi. Správajú sa v prítomnosti zvierat „nevhodne“ a často sa čudujú, že výsledok práce nie je taký, aký má byť. Ročne spolupracujeme na piatich - šiestich filmoch, pričom väčšinou ide o zahraničnú produkciu. Vieme čo robíme a vždy sa snažíme o čo najlepší výsledok.
Koľko európskych spoločností sa zaoberá prácou so zvieratami?
• My sme v tomto naozaj výnimoční. Neexistuje podobne skúsená spoločnosť ani človek, ktorý by mal toľko vlkov ako my a vedel by s nimi obdobne pracovať. Ak aj sú takí, ktorí vlky majú, nevedia ich prepravovať. A to je v tomto biznise veľmi dôležité. Napríklad prvého vlka, ktorého som choval, som získal keď mal šesť mesiacov. Chcel som ho vziať na nakrúcanie filmu, ale nedalo sa to. Nedokázal som ho prakticky nikam prepraviť. Bol bojazlivý a od strachu vracal. S vlkmi, ktorých dnes cvičíme na natáčania sa to nedá ani porovnať.
Takže nemáte konkurenciu, lebo iní majitelia nedokážu vlkov prepraviť na miesto nakrúcania?
• Nedokážu ich prepraviť, lebo tým zvieratám nerozumejú. Keď ja otvorím prepravný box, vlci hneď naskočia dnu. Cestovanie sa im spája s príjemným zážitkom a s vidinou niečoho pozitívneho. Vlkov som previezol už aj do Turecka, cez Bospor. Nebol to žiadny problém. Predpokladám, že by sa dali prepraviť aj cez Atlantik do Ameriky. Ale nechcem ich vystaviť preprave v klietkach a tme v lietadle. Okrem toho, moje vlky vždy vidia počas cestovania von. Napríklad v Amerike má veľa ľudí hybridného vlka – kríženca vlka a psa. Napriek tomu chodia Američania filmovať k nám, do Európy. V roku 2005 sme spolupracovali na veľkom projekte, na filme s názvom Krv a čokoláda. Pre túto americkú produkciu som vytvoril svoj osobný rekord. Do jedného záberu som dal dokopy osemnásť vlkov a vytvoril som svoju najväčšiu svorku. V ďalšom zábere dokonca svorka pätnástich vlkov utekala spolu s ľuďmi.
S francúzskym hercom Gérardom Depardieoum. Foto: archív Z.H.
To musel by aj pre samotných hercov neopakovateľný zážitok...
• Scéna bola o tom, že skupina ľudí uteká cez les, vlky ich naháňajú, dobehnú , potom predbehnú a z ľudí sa stanú vlci. V tomto filme účinkovala herečka Dobo Kata a Olivier Martinez. Ak herec dlhšie spolupracuje s vlkom, môže sa medzi nimi vyvinúť krásny vzťah a človek začne vlka postupne vnímať ako psa. Netreba však zabúdať, že vlk je divoké zviera a nikdy nevieme, čo sa môže stať. V Prahe sme točili film Smejúci sa muž - Victor Hugo s Gerardom Depardieum. S ním to bolo ťažké. Je veľký herec, veľmi milý chlapík, ale i čudák. Najprv sa vlkov bál, no na konci nakrúcania už nestrašili vlci jeho, ale on zo zábavy ich. Počas nakrúcania sme sa s ním veľa rozprávali, chodil za nami po radu k scénam so zvieratami.
Mnoho hercov je podobne milých a otvorených ako on. No nájdu sa i opačné prípady. Napríklad Jean Claude van Damme. Mali sme spolu v Taliansku točiť reklamu na pivo. Vôbec ho nezaujímalo prečo sú tam zvieratá. Film Petra Weira, The way back, s hlavnými hercami Edom Harrisom a Colinom Farrellom bol pre mňa obrovským zážitkom.. Nie preto, akí známi herci tam hrali, ale pre samotnú spoluprácu s vynikajúcim režisérom Petrom Weirom, ktorý bol nominovaný na šesť Oscarov. Tento výnimočný režisér urobil výnimočnú vec a zavolal ma do Bulharska, aby sme sa poradili o scénach s vlkmi. Pýtal sa ma, či je reálna jedna scéna. Išlo o to, že v jaskyni mali sedieť ľudia a jesť srnku. V tom malo prísť šesť vlkom a ľudí od jedla odhnať. Na to som mu povedal, že vlky sa ľudí boja a nikdy by sa takto nezachovali. Sú dokonca známe prípady, kedy vlky nezjedli ani mŕtve, zmrznuté ľudské telo.
Takže si vlastne potom prepísal scenár?
• Dá sa to tak povedať. Ja som však len povedal svoj názor. Peter potom zvolal hercov a štáb a pýtal sa každého na názor. Bol to pre mňa naozaj veľký zážitok, zažiť nakrúcanie s takouto osobnosťou.
V reklamách a filmoch vidíme naraz väčšinou len jedného vlka. Načo ich teda potrebuješ toľko?
• Jeden vlk sa po istom čase unaví a potrebujem, aby ho iný zastúpil. Okrem toho, ak jedného nakŕmim, už nechce pokračovať. A zase orly či sovy, ak majú lietať veľa krát tam a späť, vždy dostanú po návrate odmenu. Ale to sa tiež s jedným zvieraťom nedá robiť donekonečna. Pretože po istom čase jednoducho už nie je hladné. Preto musíme nosiť na natáčania viac kusov. Preto sme v Európe takí vychytení. Naši vlci vedia spolupracovať s inými zvieratami a vieme ich vymieňať, keď sú unavené. Aj na mojom pozemku spolu žijú medvede a vlky. Sú na seba zvyknuté a vedia reálne spolunažívať.
Aj Anthony Hopkins sa nechal zvečniť s trénerom a jeho malým účinkujúcim. Foto: archív Z.H.
Preto zožala reklama na topánky, kde behalo toľko rôznych zvierat spolu, taký veľký úspech?
• Scénu, kde muž v značkovej obuvi beží po úzkej cestičke a nasledujú ho štyria vlci, jeden diviak a medveď, sme natáčali pol dňa. Na samotné nakrúcanie sme priniesli dvanásť vlkov, dvoch medveďov a štyri diviaky. Ale diváci sú nevšímaví. Nik si napríklad nevšimol, že na začiatku sa objaví jeden náš diviak menom Lalika a na konci scénu dokončí celkom iný diviak menom Sanika.
Naozaj bežalo za hercom šesť reálnych zvierat?
• Nie celkom. Museli sme urobiť kompromis, lebo medzi zvieratami to trochu zaškrípalo. Nakoniec za hercom utekal diviak, vlk a medveď. Je to tridsaťsekundový spot a dostať tri takéto zvieratá do krátkeho úseku medzi textom a záverečným obrázkom produktu bol úspech. Celú reklamu sme natáčali päť dní v krásnom prostredí.
A výsledok stojí za to...
• Áno, pripadala ako vydarený nápad. Pre mňa je dôležité, aby sme urobili dobrú prácu a každý bol s nami spokojný. Ak nie, celé mesiace nespím. Raz sme spolupracovali na viacerých filmoch zároveň, na filme Vyšetrovateľ s Attilom Galambosom a aj s Gáborom Csupóm na filme Tajomstvo mesačného kráľovstva. Okrem toho sme vtedy pracovali aj na filme Hellboy II. – Zlatá armáda, kde od nás chceli sto mačiek.
Attila za mnou prišiel, že potrebuje scénu s mačkami a vlkmi. Vtedy som mal toho naozaj veľa a povedal som mu, že to nestíham. On však dovtedy naliehal, kým sme neprikývol. Išlo o scénu, ktorú sme točili už viac krát pred tým. Vojdem medzi vlkov a oni ma akože roztrhajú. No Attila to chcel točiť bez jediného strihu, v daždi, s preskakovaním plota a mal som pri tom ešte aj hrať opitého. To pri zvieratách nie je jednoduché. Zrazu nevedia odčítať vašu reč tela a nie sú si istí, či sa bojíte alebo útočíte. Nakoniec som prikývol aj na scénu s mačkami. Mačka prešla po zábradlí a skočila Zsoltánovi Angerovi rovno do náručia. A mimochodom, kasting na sto poslušných mačiek je tiež poriadna drina.
Ako prebieha taký „mačací“ kasting?
• Do filmu Hellboy som nakoniec získal všetkých sto mačiek z jediného útulku.
Ak majú vlci hrať scénu, kde niekoho roztrhujú, vždy hráte „roztrhaného“ vy osobne?
• Nie. Niekedy to zahrá sám herec. Záleží od toho, koľko krát má vlk človeka „napadnúť“ a koľko krát môže byť scéna zostrihaná.
Horkaiho šelmy. Foto: archív Z.H.
A čo medvede? Dokážete s nimi komunikovať rovnako ako s vlkmi?
• Naše medvede sme naučili všetko: stáť na zadných, búchať do zeme a strašiť ľudí, podať labku alebo otvoriť ústa. Vlky sú úplne iné. Konkrétne Nicolas Cage hral vo filme Sezóna bosoriek, kde musel vlk skočiť ponad kameru.
Vyriešili sme to tak, že vlk bol poriadne hladný, kameru sme dali pod stôl a naň stravu. Urobil krásny skok. Ale režisérovi to nestačilo a chcel, aby vlk utekal ešte rýchlejšie. Tak sme na stôl postavili vedľa potravy samičku. Toto vlka vyhecovalo a utekal ešte rýchlejšie. No režisér nebol ešte stále spokojný. Museli sme uvažovať ako zvieratá. Položili sme na stôl potravu, háravú samicu a vedľa nej podriadeného samca zo svorky. Vlk utekal ešte rýchlejšie.
Takto to funguje. Môj nápad je jeho nápad. Robí čo chcem ja, ale myslí si, že robí veci prirodzene, dobrovoľne. Ak chcem, aby vlk behal v scéne pomalšie, vyberiem zo svorky staršieho jedinca alebo takého, ktorý nemá dobrá zrak, alebo je nakŕmený.
Ale mal som už aj iné, zvláštne požiadavky. Do jedného filmu odo mňa chceli muchy. Spýtal som sa produkcie, čo majú vo filme tie muchy robiť. Odpovedali, že nič zvláštne. Mucha mala v reštaurácii spadnúť so polievky, herec ju mal vybrať, papierovou vreckovkou utierať a napokon po stole odstrkávať. Mucha mala nakoniec odletieť. Spýtali sa ma, koľko za to chcem.
Povedal som sumu a oni reagovali, že si pýtam veľa. Nakoniec ale moju ponuku prijali. Pýtali sa, ako to urobím, aby mucha robila, čo chcem. A ja som im vtedy odpovedal, že práve pre toto je moja práca taká drahá. Oni nevedia, ja viem. Muchu som zavrel do kompótovej fľaše a vložil ju na pár minút do mrazničky. Keď do nej potom šťuchali prstom, chvíľu sa nevedela pohnúť a nakoniec bola schopná odletieť. Stačilo mi len vypočítať presný čas, koľko muche trvá, kým sa jej „rozmrazia“ krídla, „príde k sebe“ a odletí.
Zvieratá Zoltána Horkaiho už účinkovali vo viac ako stovke filmov. Jeho príbeh je nevšedným príbehom človeka, ktorý za sebou zanechal život v meste a spojil svoj život s vlkmi.
Autor: Lajos Telek
