va. Ale stále je ešte veľmi dobrá.
- Ako si pamätáte rodné Nové Zámky?
• Vyrástol som tu. Bolo to veľmi pokojné a bezpečné mesto, nediali sa tu žiadne veľké udalosti ani zmeny. Ako desaťročný som si kúpil svoju prvú zrkadlovku a začal fotiť.
Neďaleko štadióna vtedajšej Sigmy vtedy začali stavať prvé paneláky. Chodieval som okolo nich domov zo školy a tí ľudia z domov mi občas podarovali nejakú maškrtu. Rozhodol som sa tie domy a ulice fotografovať, ešte kým ich zbúrajú. Fotky som vyvolával ešte klasicky pod zväčšovákom. Nikto z rodiny ich si ani nevidel. Ale už vtedy som si uvedomil že fotografia má veľmi dôležitú dokumentárnu úlohu. Ak máš v ruke fotoaparát, máš moc.
- Kam viedli vaše cesty ďalej?
• Od štrnástich som chodil na gymnázium do Bratislavy, kde som hlavne študoval a málo fotil. Keď som skončil gymnázium zbalil som si ruksak a odišiel do Prahy. Pracoval som v expozícii tamojšieho Židovského múzea ako sprievodca turistov. Začal som sa učiť po anglicky a vrátil som sa k fotografovaniu.
Keď ma neprijali na fakultu archeológie Karlovej univerzity, prihlásil som sa na evanjelickú teologickú fakultu. Počas šesťročného štúdia som mal možnosť kázať v kongregáciách až na východe Slovenska. Ako legáta ma obklopovali ľudia, ktorí mi dovolili priblížiť sa až k nim domov. Vznikli tam veľmi pekné etnické zábery.
Magistrát Prahy vtedy začal projekt prevencie kriminality mládeže. Hľadali inštruktorov, ktorí by pomohli učiť bojové športy deti z detských domovov. Bola to veľká výzva – viesť ich k sebaovládaniu, disciplíne a zodpovednosti voči druhým. Vtedy som fotil ako blázon, všetky peniaze som vrážal do filmov. Mal som niekoľko vernisáží a dvojstránku v odbornom časopise o bojových umeniach. Potenciál som mal, ale potreboval som fotiť systematicky.
Okrem angličtiny som sa zo zábavy začal učiť japončinu. Začiatkom deväťdesiatych rokov sa do Prahy valili davy japonských turistov a potrebovali k nim sprievodcov. Spočiatku som japonsky ktoviekoľko nevedel, ale najlepšie sa človek naučí komunikáciou s ľuďmi. Štyri roky som Japoncov sprevádzal po celej strednej Európe a popri tom ešte študoval.
V teológii som pokračoval doktorandským stupňom štúdia na univerzite v Londýne. Potom som ešte rok prednášal, vydal dve knižky o teológii a nejaký čas som sa rozhodoval, akým smerom ďalej. Začas som pracoval pre istú think- tank inštitúciu napojenú na má poradenstvo v politickej sfére. Atraktívnejšou sa mi však zdala fotografia. Profesionálne sa jej venujem asi desať rokov.
- Ako sa dá etablovať v tak atraktívnej oblasti?
• Asi dvadsiatim agentúram som napísal, aké mám fotky a čo som s nimi na amatérskej úrovni vyhral. Ozvala sa jedna a spolupracujem s ňou už asi desať rokov.
Hodili ma do hlbokej vody. Mojou úplne prvou akciou bola Miss England. Chodím na tlačovky módne prehliadky, fotím ľudí zo zábavného priemyslu, politiky, šoubiznisu, ale aj portréty, privátne práce či demonštrácie - len nie šport. Výnimkou sú napríklad piloti F 1, ale to sú viac marketingové objekty ako športovci.
Občas ma požiadajú fotografovať oficiálne stretnutia v sídle britského premiéra na londýnskej Downing Street 10. Technicky je to veľmi jednoduché, ale mimoriadne zodpovedné. Som tam jediný a neexistuje, aby moje zábery nevyšli. Jednou z mojich prvých akcií bola návšteva Janukoviča. Mal som nový foťák a ikskrát predtým som si ho nastavil a vyskúšal. Samozrejme, keď sa postavili predo mňa a podali si ruky, darmo som stláčal spúšť – nič. Máte na to tri sekundy. Už plynula posledná, keď som na poslednú chvíľu niečo v nastavení zmenil a podarilo sa. Ale ešte dlho sa mi o tom snívalo.
Takto Daniel Deme fotí politkov. Foto: Archív DD
- Osobnosti akého druhu pózujú pred vaším fotoobjektívom?
• Fotil som troch amerických prezidentov, japonského premiéra, šéfa OSN, hercov, spevákov, niekoľkokrát členov anglickej kráľovskej rodiny. Jedným z najznámejších záberov je anglická kráľovná s koňom. Je známe, že kone miluje, rozumie im a často navštevuje dostihy alebo konské pólo. Stál som na správnom mieste v správnej chvíli a na zábere vyzerá, akoby sa na seba usmievali.
Ale mám aj iné raritné zábery. Napríklad k hercovi Dustinovi Hoffmanovi sa do záberu dostala vypchatá zebra. Bono Vox s kapelou U2 sa dali nahovoriť, aby si posadali na zem pod plagát svoje knihy. Keď chcel Michael Jackson v Londýne vystúpiť z auta, dav ma takmer natlačil až do dverí. Jednou rukou som sa zapieral o auto a druhou som fotil. Viac si však cením zábery z poslednej verejnej tlačovky Jacksona pred plánovaným koncertným turné, ktoré sa už neuskutočnilo.
Naopak, Robbieho Williamsa som fotil bez akreditácie – priamo z davu fanúšikov, s ktorými si prišiel podebatovať. Okolo celebrít sa obvykle pohybuje armáda ich ľudí, ktorí sa stále pchajú do záberu a musíme kričať, aby ich nechali na pokoji aspoň na pár minút.
- Najostrejšie sledovanou osobnosťou posledného obdobia bola vojvodkyňa Kate. Aj vy ste sa zúčastnili honu na prvú fotku následníka trónu?
• Už mesiac pred plánovaným narodením potomka Williama a Kate boli všetky miesta naokolo obsadené. Už som sa v duchu lúčil s dobrým záberom, ale deň pred odchodom na Slovensko som sa tam ešte bol pozrieť. Na stĺpe priamo pred vchodom som zbadal panoramatickú kameru. Začal som sa vypytovať, zistil som, komu patrí a vybavil som si povolenia až po magistrát.
Tí chlapci tam táborili skoro mesiac, opálení ako robinsoni. Keď ma videli montovať foťák na stĺp pod tú kameru, zostali v šoku, že na to neprišli. V tejto branži treba byť vynaliezavý, inak nebudete mať šťastie ani úspech. Agentúra potrebovala fotky, ja som bol som časťou tímu a nenechal som ich v štichu.
Zo športu fotí len Formulu 1. Foto: Archív DD
- Rozdiel medzi fotografom a lovcom atraktívnych záberov asi nebýva veľký...
• Fotoaparát mám vždy u seba, ale nie som paparazzi. V okolí môjho londýnskeho bytu bežne stretávam celebrity, ale väčšinou ich nechávam na pokoji. Vedia, že ich neobťažujem, hlavne ak chodia po meste s deťmi. Pred niekoľkými dňami sme šli traja po Downing Street a stretli sme Davida Camerona vychádzať z „desiatky“ s dcérkou. Dvaja sme dali foťáky dole, ten tretí to vyfotil aj predal.
Som v privilegovanej pozícii, ale nezneužívam ju. Mojou prácou je medializovať publiku historické udalosti a osobnosti. Je to fantastický pocit aj zodpovednosť a nechcel by som to meniť.
Kto má foťák, môže mať moc. Ale nie je to cieľ. Treba tvrdo pracovať, dostať sa na istú úroveň, byť na správnom mieste a v správnom médiu. Vtedy aj politici rešpektujú, že som rizikový faktor.
Pri privátnom fotografovaní s celebritami komunikujem čo najmenej. Neočakáva sa nejaká konverzácia, ale profesionálny prístup a perfektné obrázky. Pravdaže - so šestnásťročnými dvojmetrovými anorektickými modelkami sa dá aj vtipkovať. Ale skutočné celebrity sú väčšinou uťahané a nepotrebujú fotografa, ktorý chce byť nasilu originálny.
- V takomto prostredí asi nebýva veľa vzruchu. Zažili ste aj situácie, kedy šlo o krk?
• Keď som mal osemnásť, na Golanských výšinách som fotil vodopády Gamla. Kúpali sa tam izraelskí vojaci, ale pušky nechali zložené na zemi a neprekážalo im to. Neďaleko som si chcel odfotiť nejaké ruiny a zrazu začali okolo svišťať guľky. Ani neviem, kto vtedy strieľal.
Keď bol v Londýne samit G dvadsiatky, urobil som spoločnú fotografiu prezidentov a potom som nasadol na vlak, nasadil som si prilbu a šiel som fotiť demonštrácie. Boli nepokoje, ľudia zapaľovali autá a polovica Londýna horela. Niekoľko fotografov bolo zranených. Aj mne sa vyhrážali, že vraj spolupracujem s políciou. Našťastie nemám anglický akcent ako ich domáci policajti.
Daniel Deme v Nových Zámkoch. Foto: (MA)
- Čím to, že naše publikum ani naše mesto o vás veľa nevie?
• Slovensko zatiaľ veľa mojich fotiek nevidelo. Vaše médiá spolupracujú s inými agentúrami ako ja. Občas nejakú exkluzivitu kúpia aj slovenské časopisy, viac sa však predávajú v Maďarsku.
Inak ma so Slovenskom spája hlavne pár dní počas letných prázdnin. V Nových Zámkoch ma spoznajú maximálne nejakí známi z detstva. Ale nik nevie, čím sa živím - ani rodine o tom príliš nehovorím. Príbuzní poznajú moje staré čiernobiele fotky a zábery, o ktorých tu hovoríme, určite nevideli..
Mojím najobľúbenejším miestom je areál za novozámockým Elektrosvitom a Osramom. Denne tam chodievam venčiť psa a fotiť. Má to také dekadentné priemyselné čaro - akoby v nás ešte zostala akási nostalgia za komunizmom a jeho priemyselnom svete, ktorý reprezentoval istotu.
- Každý herec vraj má vysnenú rolu. Platí to aj pre fotografov?
• Nefotil som napríklad Gene Hackmana. Je viacero ľudí, ktorí ma zaujímajú a rád by som s nimi pohovoril. Veľmi rád by som urobil portrét Vladimíra Mečiara.
