pňovitá krajina nemá v Európe obdobu. Nedávno ho navštívili členovia šurianskeho klubu turistov.
1.deň - Ještěd
Cestou do Českého Švajčiarska sa o pol druhej zastavíme v Liberci, v miestnej časti Horný Hanychov. Na Výpřeži kedysi vypriahali kone, dnes je tu parkovisko, ohnisko s tabuľkou „Oheň na požádání“ a začiatok náučného chodníka Terasy Ještědu. Po ôsmich hodinách sedenia v autobuse s chuťou vykročíme po žltej značke. Vedie nás smrekovým lesom ku Kamennej bráne. Je to izolovaná skalná stena, dlhá šestnásť, široká tri a vysoká 7 metrov. Vznikla mrazovým zvetrávaním kremenca v dobách ľadových. Okrem skalnej krásy lahodí našim očiam náprstník červený, vzácna rastlina, v Česku sa pôvodne vyskytovala v prírode len na severe. Od smerníka Na příkopech sa držíme značky červenej, sľubuje 2 kilometre do cieľa. Ešte míňame Červený kameň, sfarbený vrstvičkami oxidu železitého. Smerník Pri Mohyle letcov pripomína miesto, kde v roku 1948 havarovalo lietadlo. Zahynuli v ňom dvaja významní konštruktéri československého leteckého priemyslu.
Ještěd. Horu s nadmorskou výškou 1012 metrov dnes akoby predlžoval televízny vysielač. Pred tridsiatimi rokmi, keď táto stavba vznikala, Medzinárodná únia architektov odmenila cenou jej konštruktéra za dokonalé zladenie stavby s krajinou a jej funkciou. Plní totiž úlohu telekomunikačnej veže a je to aj hotel. Obdivujeme vysielač, zároveň sa orientujeme vo výhľadoch, teší nás pohľad na krkonošskú Sněžku. V severozápadnom smere nás zajtra čaká České Švajčiarsko. Tento názov vznikol v 19. storočí zásluhou dvoch švajčiarskych maliarov. Študovali na drážďanskej akadémii a podnikali cesty pozdĺž toku rieky Labe. Práve oni svojimi obrazmi odkryli krásu Děčínska pre Európu.. České Švajčiarsko je súčasťou chránenej krajinnej oblasti Labské pieskovce. Unikátnosť tohto územia spočíva v mimoriadnej pestrosti povrchu, v ktorom sa striedajú horné plochy kedysi celistvej pieskovcovej tabule s hlbokými kaňonmi. Takto stupňovitá krajina nemá v Európe obdobu. Pred miliónmi rokov pokrývalo toto územie more, po jeho ústupe sa tvorili podivuhodne formované pieskovcové skaly. Sú to vlastne spevnené usadeniny druhohorného mora, pieskovcová doska, ktorá v treťohorách praskala a ďalšie milióny rokov podliehala vodnej erózii a zvetrávaniu. Tieto unikátne skalné mestá a na ne viazané rastlinstvo a živočíšstvo sú dnes v Českom Švajčiarsku chránené.
Foto: Miroslav Fábry
2.deň – Pravčická brána
Z hotela Maxičky, v ktorom sme ubytovaní pri Děčíne, nás autobus odvezie do Hřenska. Ocitáme sa medzi vysokými skalnými stenami. V skutočnosti sme vo výške 115 m.n.m, na najnižšie položenom mieste v Českej republike. Vďaka nízkym teplotám medzi skalami sa tu darí horským rastlinám, čo je pri nízkej nadmorskej výške Hřenska nevídaná rarita. Mestečko je vstupnou bránou do Českého Švajčiarska. Pred mesiacom patrilo do oblasti sužovanej záplavami. Na niektorých domoch ešte vidno líniu, po ktorú siahala povodňová voda. Obyvatelia odviedli obdivuhodný kus úsilia, snažili sa rýchlo obnoviť podmienky pre cestovný ruch. Vykročíme po miestach, ktorá pred pár týždňami boli pod vodou.
Prvý úsek turistickej trasy vedie po asfaltke. Na rázcestí Tri pramene pokračujeme po kamenistej lesnej ceste. Cez vysoké smreky presvitá slnko a prajeme si, aby aj dnes bolo stále naším spoločníkom. Krátka odbočka k Jaskyni českých bratov dáva príležitosť získať nové informácie, pod skalným previsom žili lovci a zberači strednej doby kamennej. V 17.storočí po bitke na Bielej hore bola jaskyňa útočiskom pre českých utečencov. V sedemdesiatych rokoch 20.storočia bol priestor, kde sa dnes pohybujeme, súčasťou Náučného chodníka priateľstva medzi ČSSR a NDR. Onedlho pomedzi vysoké stromy zazrieme Sokolie hniezdo. Je to výletný zámoček, ktorý súvisí so začiatkami turistiky v Českom Švajčiarsku v 19.storočí. Názov dostal podľa sokolov, ktorí majú v blízkych skalách hniezda. Presné oko architekta s citom umiestnilo bývanie pre meštianskych a šľachtických turistov pod Pravčickou bránou. Prekonáme ešte zopár výškových metrov po upravených chodníkoch a premosteniach nad údolím. Ocitáme sa na terase reštaurácie s pôvodnými maľbami a pôvodnou drevenou podlahou. Na prvom poschodí budovy je galéria. Obrazy zachytávajú prírodu Českého Švajčiarska a vzniká dojem, že plynutie času tu naberá svoje vlastné tempo. Chvíľami sa zdá, že v tichu tmavého schodišťa zaznejú kroky členov šľachtického rodu Clary-Aldringen a ich hostí, nosiči prinesú všetko, čo na pobyt vo výletnom zámočku potrebujú. Vychádzame pod samotnú Pravčickú bránu. Monumentálny skalný oblúk , najväčšia prirodzená skalná brána na našom kontinente, symbol Českého Švajčiarska. Rozpätie oblúka pri dne je 26,5 m, výška otvoru 16 m, šírka 8 m, hrúbka 3 m. Kedysi sa dalo vystúpiť aj na samotný skalný most, s cieľom zachovať tento prírodný unikát už to dnes možné nie je. Brána bola vystužená špeciálnou živicovou zmesou, aby došlo k spomaleniu procesu erózie.
Od Pravčickej brány vedie ďalej Gabrielin chodník. Pomenovaný bol podľa sestry kniežaťa Edmunda Claryho-Aldringena. Na skalách a skalných stenách, ktoré lemujú chodník, môžeme dosýta pozorovať voštinový povrch, nepravidelnú, viac či menej hustú sieť drobných , 1-10 cm hlbokých jamiek, ktoré pripomínajú bunky vo včelích plástoch a sú typické práve pre pieskovce. Pieskovcové steny lákajú aj skalolezcov, no predsa len, piesok a lezenie...Nakoniec vysvitne, že je to skôr naopak, pieskovec nie je prekážkou. Dokonca lezci majú svoje presné pravidlá, ktoré si môžeme prečítať aj na paneli náučného chodníka. Napríklad zákaz používania magnézia, ktorý urýchľuje zvetrávanie skál. Je to tzv. lezenie s čistými rukami. Alebo zákaz používať topánky s priľnavou podrážkou, či využitie len určitých druhov skob, ktoré nepoškodzujú pieskovce. Mezní louka je križovatkou turistických ciest. Po žltej značke časť členov klubu ešte objaví dvojmetrovú Malú Pravčickú bránu, ktorá vyzerá ako zmenšená verná kópia Pravčickej brány. Smerník Šaunštejn len názvom ukrýva lúpežnícky hrad. Z hradu sa nezachovalo takmer nič, ale v 15.storočí prežil svoje obdobie slávy, keď chránil Českú obchodnú cestu. Na spiatočnej ceste sa zastavujeme v Děčíne. Máme príležitosť vidieť historické centrum, vynovený zámok a len druhý deň po rekonštrukcii otvorené terasové záhrady.
3.deň – Tiské skaly
Autobus zastavuje za dedinkou Tisá. V pokladni dostávame prehľadný plánik skalného mesta. Po náučnom chodníku ideme krok za krokom. Rýchlejšie sa nedá - obdivujeme pôsobivé skalné útvary, nechávame miesto fantázii a radi nazeráme aj do plánika, kde sú presné pomenovania: Napoleonova topánka, tank, žabia korunka, starosta, chudý doktor...celkom asi 80 pomenovaných skál, niektoré s výškou 70 metrov. Do roku 1918 bol vstup povolený len so sprievodcom. Vybudovanie turistických chodníkov prispelo k bezpečnosti a k dobrej orientácii. Prechádzame skalným mestom od východu na západ, z vyhliadok sa ponúka pohľad do dedinky Tisá a aj na okolité skalné veže. S prekvapením zisťujeme, že Veľké a Malé Tiské skaly nám časovo vzali celé dopoludnie a pritom sme neprešli viac ako 5 kilometrov.
Vykročíme. Po chvíli lesná cesta začne prudšie klesať a vedie nás ku kempingu U cisára. Je tu aj reštaurácia a zaujímavosťou je škola skalného lezenia. Od Hrebeňovej chaty ideme po asfaltke na Drážďanskú vyhliadku a odtiaľ pokračujeme na Déčínsky Sněžník do výšky 723 m.n.m. Kto chce, má možnosť ísť ešte o 30 metrov vyššie po 153 schodoch na vyhliadkovú vežu, ktorú tu postavili koncom 19.storočia. Počasie praje, slniečko na nás pamätá aj dnes. Orientovať sa dá dobre podľa vrcholovej ružice pri výhľadoch do Nemecka, ktoré je priam na dosah ruky. Juhovýchodným smerom je Říp, pamätná hora českej histórie. A vzácny je nám aj smer, kde sme včera obdivovali Pravčickú bránu. Opatrne schádzame po točitých schodoch z veže, na ktorej v roku 1936 bol prvýkrát zachytený televízny signál z vysielania olympijských hier v Nemecku. Kto vyhladol, môže sa posilniť v reštaurácii Pod rozhľadňou a potom pokračovať severovýchodným smerom po najväčšej stolovej hore Česka. Obklopení kobercami čučoriedok, ihličnanmi, bohatým papradím i brezovými hájmi pokračujeme až do nášho hotela Maxičky.
4.deň Najkrajšie vyhliadky Českého Švajčiarska
Všetky tri vyhliadky spája európska diaľková trasa E3 v podobe červenej turistickej značky. Strmým stúpaním smerujeme k Máriinej vyhliadke. Je to pieskovcový skalnatý kopec nad Jetřichovicami. Pôvodne toto miesto slúžilo protipožiarnym hliadkam.
Vilemínina skala je výbežok s pôvodným názvom Čierna skala. Najstarší altánok mal podobu kôrou obloženej pustovne zdobenej krížom. Blízko vyhliadky je namaľovaný obraz Vilhelmíny, manželky majiteľa panstva v 19.storočí.
Rudolfov kameň nesie meno kniežaťa Rudolfa Kinského, ktorý toto vyhliadkové miesto navštívil a neskôr dal vybudovať prístrešok.
Dnešné výstupy sú aj príležitosťou symbolicky sa rozlúčiť s nádhernými miestami Českého Švajčiarska, ktoré sme videli.
O jednej poobede začína dlhé cestovanie. Do Šurian sa vraciame okolo desiatej večer. Priniesli sme si so sebou nové zážitky, v myšlienkach obrazy prírody a zároveň dobrý pocit z atmosféry, ktorý vytvára naša turistická rodina. Najbližšie nás čaká Slovenský raj.
Autor: Anna Havlasová
