Kožený širák ho chránil pred ostrým slnkom a úmorným dažďom. Na svojom tátošovi, jedinom priateľovi, putoval tisícky míľ, kým nedorazil do pieskom zaprášenej dediny vypráhlej po poriadku, striezlivosti a spravodlivosti. Jeho jediným cieľom bola studená whisky a chvíľkový relax. Ten však predčasne ukončila zámienka o súboj na ulici. Stáli oproti sebe. On obratnou rukou v zápätí odbremenil pravý bok o guľku svojho revolvera, ktorá skončila v sokovom ramene. Hra sa skončila. Šerif sklopil zarastené obrvy, znechutene odfľusol žuvací tabak a vrátil sa na svoju pozíciu. Jazdec Divokého západu naskočil na svojho verného priateľa, stiahol širák do tváre a s ľútosťou za nedopitou whisky odklusal do pustej prérie.
Divoký západ poslúžil ako prostredie mnohým fiktívnym príbehom. Tento americký región sa stal populárnym po celom svete a príbehy podobných žánrov poznáme pod názvom – western.
Všetko dlhé či v zime, či v lete
Jazdcovi Divokého západu, ktorý je často interpretovaný ako kovboj, nesmelo chýbať päť vecí – kôň, zbraň, klobúk, tabak a westernový odev. „Treba dodržiavať určitú vizáž, aby sme sa rozlišovali od parkúrových jazdcov a iných. Každý má svoj štýl, vychádza to z prirodzeného jazdenia,“ povedal hlavný porotca westernových pretekov Viliam Dudáš.
K nepostrádateľným súčastiam patrí klobúk, ktorý v minulosti kovbojovi slúžil ako dáždnik alebo v horúčavách ako slnečník. Košeľa s dlhým rukávom by mala byť zapravená do nohavíc, „aby sa o niečo nezavesil, napríklad o hrušku. Videl som problémové prípady. Nohavice nemusia byť zrovna texasky, ale musia byť dlhé. Kovboji neboli krásavci, móda sa vtedy nesekala, nosili, čo mali. Jazdec by aj v lete a teple mal zniesť dlhé rukávy aspoň počas pretekov,“ povedal Viliam Dudáš.
Fotogalériu si môžete pozrieť v rubrike Pressfoto v článku
http://novezamky.sme.sk/c/6857446/western-v-bohatej.html >>
A čo sukňa? „Keď zajazdí, hoci aj v minisukni. Koňom a nám to nevadí!“ ironicky zavtipkoval hlavný porotca. Dodal však, že k povinnej výbave patrí odev podľa predpisov a čižmy, ktoré musia mať najmenej jeden a pol až dvojcentimetrovú podrážku, aby sa noha neprekĺzla dopredu cez strmeň. Jazdca s obuvou bez opätku musí chrániť tzv. tapaderos.
Kone sú také, aké si ich jazdci spravia
Aj kone majú svoje sangvinické, cholerické, melancholické alebo flegmatické temperamenty a vlastnosti ako ľudia. „Pri každom treba voliť určitú bojovú taktiku. Kone majú súťaživosť v sebe, len ho jazdec musí nechať,“ povedal Viliam Dudáš. Umenie vraj spočíva v súhre jazdca s koňom. Preto sa aj hlavný porotca zameriava na celkový dojem jazdy. Výhovorky na povrch jazdnej plochy považuje za slabosť súťažiaceho. „Všetci ho majú rovnaký,“ uzavrel hlavný porotca Dudáš.
