BÍŇA. Niektoré z príbehov sú iba vymyslenými rozprávkami, no iné sa skutočne stali a mnohé z nich dodnes nedajú vedcom spávať. Viaceré legendy sa týkajú mohutného opevnenia Bíne, ktoré je dodnes menšou záhadou aj pre súčasných archeológov. Obrovská sústava troch mohutných valov a priekop obopínala kedysi plochu 110 hektárov. Pozostatky tohto opevnenia je dodnes vidieť na severnom okraji obce.
Podľa amatérskych a romantických bádateľov ide o pozostatky rímskeho tábora, v ktorom cisár Markus Aurelius písal svoje filozofické dielo Hovory k sebe samému a kde vysmädnuté légie zachránil zázračný dážď vymodlený prvými kresťanmi v rímskom vojsku. Podľa vedcov sa však túto hypotéza nezakladá na žiadnych reálnych faktoch. Pravdivá nie je ani legenda, podľa ktorej obrovské opevnenie vybudovali Kelti, či Avari, aj keď v Bíni sa jeho zvyškom dodnes hovorí avarské valy. Podľa slov riaditeľa Archeologického ústavu (AÚ) SAV Mateja Ruttkaya doterajšie vedecké poznatky hovoria, že valy vznikli oveľa neskôr, podľa dostupných informácií v 10. storočí. Výskumu opevnenia, ktoré nemá v strednej Európe obdobu sa však stále venujeme a jeho datovanie sa usilujeme spresniť, pripomenul Ruttkay.
Legendárny je aj príbeh Húnov, ktorí práve v Bíni zakopali poklad. Šlo o 108 zlatých mincí, ktoré im Byzantská ríša posielala ako tribút za neútočenie. Poklad sa tu podarilo náhodne objaviť v roku 1964 a v rámci Európy patrí dodnes k najrozsiahlejšiemu nálezu zlatých mincí z 5. storočia.
Podľa bíňskeho farára Ondreja Nagya mal byť podľa legendy práve v bezpečí obrovských valov pasovaný svätý Štefan za rytiera. Budúci uhorský kráľ údajne práve odtiaľto vychádzal do boja proti Kopáňovi pri sporoch o trón, hovorí. S menom iného uhorského kráľa je spojená aj ďalšia legenda. Svätý Ladislav tu mal zázračným spôsobom napojiť svoje smädné vojsko, keď do zeme zabodol svoj meč, spod ktorého okamžite vytryskla čistá voda. Takzvaná Svätá studnička stojí na okraji v Bíni stále a dodnes k nej chodia procesie veriacich. Na dolnom Pohroní to je vlastne jediné pútnické miesto, ktoré sa nachádza v údolí vonkajšieho prstenca toho takzvaného avarského valu, hovorí Nagy.
K legendárnym, ale pravdivým patrí aj príbeh Valérie Rudasovej, ktorej prirodzený pôvab tak zaujal budapeštianskeho maliara Kálmána Moskóa, že ju so súhlasom jej rodičov v roku 1939 portrétoval celé dva týždne. V roku 1940 sa jej portrét dostal aj na bankovku vtedajšieho Maďarska, najskôr v hodnote dva peng‹ a v roku 1945 na devalvovanej bankovke v hodnote 100.000 peng‹.
