ny. Takže odložíme predpísanú formálnosť žurnalistiky a budeme si tykať.
Kedy a prečo si dospela k rozhodnutiu stať sa žurnalistkou? A koľkokrát si to doteraz oľutovala?
• Bola som piatačka na základnej škole, keď sme šli do mestskej knižnice na besedu s novinármi Petrom Valčekom, Ľubom Juríkom a tuším Andrejom Tušerom. Boli vtipní, mali množstvo zážitkov a o profesii žurnalistu hovorili veľmi pekne a negatíva nespomenuli. Uverila som im a verím im dodnes, aj keď negatíva poznám.
Novinárčina nepozná pracovný čas, víkendy, sviatky, niekedy ani naplánované dovolenky. Zato veľmi dobre pozná trestné oznámenia, irelevantné obvinenia novinárov, a nálepku, že sme hyeny. S niečím mám skúsenosti už aj ja, toho zvyšného sa neviem dočkať.
Novinárčina nie je práca, je to životný štýl. Nikdy som neoľutovala, že som sa rozhodla pre novinárčinu.
S akými predstavami si nastupovala na prvú prax v novinách? Ako sa do maturity naplnili?
• Vedela som len, že písať do školského časopisu mi už nestačí, chcela som niečo viac, chcela som do niekoho seriózne rýpať. Do maturity som zistila, že žurnalistika má veľmi prísne pravidlá, ktoré keď porušíš, trpko zaplačeš. Naučila som sa základnú vec, písať vecne, bez akéhokoľvek subjektívneho názoru. To bolo pre mňa najťažšie, zdržať sa komentára. Z môjho prvého príspevku, ktorý som napísala, si mi nechal asi jednu pôvodnú vetu.
Neviem, či sa pamätáš na naše prvé stretnutie. Ale konečne vyjdem s pravdou von, lebo si ma rozčúlil.
Vošla som ti do kancelárie, že chcem v novinách uverejniť príspevok o medzinárodnom projekte gymnázia, kde som študovala. Ty si len vyklonil hlavu spoza monitora a začal si mi tykať. Doteraz neviem, čo si mi hovoril, pamätám si len na to, že som rozmýšľala o tom, prečo mi tykáš, keď sa nepoznáme. Bola som rozmaznaná z gymnázia, v ktorom nám pedagógovia vykali. Pre mňa si bol prvý žurnalista, s ktorým som osobne hovorila a bol si celkom drzý. Chcela som byť takou aj ja.
Čo očakáva akademická pôda od adepta žurnalistiky?
• Všeobecný prehľad. Schopnosť prezentovať a vedieť podložiť svoje tvrdenia. Dochvíľnosť a vzornú dochádzku. Je všeobecne známe, že takmer každý študent žurnalistiky je vetroplach, najradšej by bol v teréne, ako sedel v škole. Výnimkou nie som ani ja.
Aký rozdiel je medzi regionálnou žurnalistikou, praxou v printe a práci na webe v dvoch celoštátnych denníkoch?
• Práca v regionálnej redakcii ťa naučí najviac. Vedenia vydavateľstiev šetria, kde sa dá a skúšajú, čo regionálny redaktor ešte vydrží. Pritom je v regiónoch porovnateľné množstvo práce ako v celoštátnych periodikách či magazínoch.
Práca v regióne sa kumuluje. Redaktor prichádza každý týždeň s novými témami, robí si k nim vlastné fotky, sám si text zalomí, urobí grafiku, edituje, pošle do tlačiarne a niekedy si ich aj sám distribuuje do regiónu, poznáš to na vlastnej skúsenosti. Regionálny redaktor je ľuďom viac na očiach, každý ho v regióne pozná a takmer každý vie, kde býva. Je to také „paranoidné dievča pre všetko“.
Keď som praxovala v denníku SME, tiež som prichádzala s vlastnými témami, zväčša z vysokoškolského a akademického prostredia, venovala som sa aj situácii v Bratislave. Tam som si iba napísala vlastný text. Fotky mi urobil fotograf, text mi prekontroloval editor, prezreli ho jazykové korektorky, grafik, ako to fungovalo s tlačiarňou a mutáciami som zistila až pri mojej bakalárskej práci, v ktorej som sa venovala tomu, ako pristupujú celoštátne denníky k regionálnej tematike. V denníku ma ale poriadne vycvičili, svojim bývalým kolegyniam, kolegom a nadriadeným som vďačná za veľa.
Od októbra minulého roka pracujem ako webeditorka domáceho a zahraničného spravodajstva na spravodajskom portáli pluska.sk. Je to rýchla práca. Stránka musí byť stále v pohybe a atraktívna pre čitateľa. Keď mám službu, zodpovedám za to, aby sme mali uverejnené všetky dôležité udalosti. Ak sa niečo rýchlo zomelie, treba o tom rýchlo napísať, spraviť monitoring, dôležité je, aby sme to mali na stránke skôr ako konkurenčné weby. Niekedy sú to veľké nervy. Po práci som natoľko psychicky unavená, že nevládzem už ani nadávať. Dostala som sa ale do skvelého kolektívu a mám šéfku a šéfa, ktorých si vážim. A oni si vážia mňa, je to skvelý pocit.
Naša redakcia vlani načas poriadne omladla. Redaktorky Daša Račková a Virgínia Ďuriková. Foto: Miroslav Antoni
Ešte k práve vyhodnotenej súťaži: Aká konkurencia sa zišla v tvojej kategórii?
• Bola som zmätená. Aj napriek tomu, že mi konkurenciou boli vysokoškoláci z Katedry žurnalistiky v Nitre, masmediálky v Trnave, či z VŠMÚ, čakala som viac. Zväčša si prezentovali svoje blogy, príspevky z vysokoškolských časopisov, sem-tam nejaký uverejnený príspevok v regionálnych novinách.
Ja som súťažila s celostranovými analýzami o integrácii pohybovo a zrakovo handicapovaných ľudí v okrese Nové Zámky, kde som oslovovala rôzne inštitúcie, mimovládky, základné, stredné školy, mestský úrad. Príspevok som vyskladala na zistených faktoch, neopisovala som nejaké predstavenie alebo konferenciu ako moji súperi na Štúrovom Pere.
Keď sa ma porota spýtala, v akých médiách som praxovala, váhala som, či spomeniem všetky redakcie. Samozrejme, že som ich nakoniec aj tak všetky spomenula. Možno si to nahováram, ale po mojom prejave som cítila, že ja asi nebudem tá, ktorej sa cez prestávku milo prihovoria.
Bolo zvláštne si uvedomiť, že moji rovesníci z iných katedier žurnalistiky sú úplne na inej úrovni ako moji spolužiaci či kamaráti z katedry, na ktorej študujem. U nás je normálne, že zarezávame v serióznych redakciách už od prvého ročníka.
Už si v našej redakcii bola redaktorkou, grafičkou aj modelkou vo fontáne. Dočkáme sa ešte nejakej ďalšej podoby?
• V Našich novostiach ťa už môžem iba dlhodobo nahradiť. Už by si si mal trocha oddýchnuť.(smiech)
