Je ľahké kráčať v šľapajach známeho spravodajcu, reportéra a fotografa, akým bol Dežo Németh?
• Učil ma vidieť, pracovať so svetlom, zväčšovákom. Chodievala som po výletoch fotiť krajinky, otravovala spolužiakov s portrétmi a celé hodiny trávila v tmavej komore vyvolávaním fotiek - niekedy aj s otcom, ktorý túto alchýmiu ovládal perfektne.
Ešte v deviatom mesiaci tehotenstva ma vzal na fotografovanie do lietadla. Potom prišli deti a práca, fotila som akurát tak do albumu.
Doteraz ste však svoje práce nevystavovali. Čo bolo podnetom pre prvú expozíciu?
• Človek asi musí dozrieť, aby začal niektoré veci vnímať. Keď otec vážne ochorel, vrátila som sa do prírody. Len s foťákom. Otec kedysi hovorieval: keď máš fotoaparát, nikdy nie si sám. Snažila som sa vidieť ako keby jeho očami Tak vznikali zábery na výstavu, ktorá má byť hlavne poctou a poďakovaním za všetko, čo ma otec naučil.
Nebudú vás podozrievať, že vydávate práce Deža Németha za vlastné?
• Tvrdil mi – počkaj, my dvaja ešte budeme spolu vystavovať. Niektoré fotografie mi ešte napriek ťažkej chorobe stačil recenzovať, niektoré už nestihol. Moje videnie aj spracovanie fotografií je však skôr umelecké. Na otcových zasa vidieť predovšetkým, perfektné proporcie a spracovanie každého detailu.
Deň pred vernisážou našej spoločnej výstavy v šurianskej synagóge otcovi vystavili práce v Nových Zámkoch na vyhodnotení súťaže AMFO. Aj ja som dostala čestné uznanie za dve fotografie. Mama pomáhala vyberať otcove fotografie, manžel zasa dával na pasparty moje.
Má teda dielo Deža Németha pokračovateľku?
• Ak budem fotiť a vystavovať ďalej, tak už nie len z úcty k otcovi. Okrem toho – moja dcéra perfektne fotí a sama už pózuje ako modelka. Je to ďalšia forma spolupráce, ku ktorej sme sa v podstate už nedostali.
V ROS Nové Zámky spolu s mamou. FOTO: ARCHÍV R.K .
